Čo ma na tej transsibírskej magistrále láka? Už 8-krát som vlakom prešiel vyše 9-tisíc kilometrov z Moskvy do Vladivostoku a stále sa na tú cestu rovnako teším. Niekto povie, že by ho nebavilo stále sa pozerať na tie brezy, brezy a zasa brezy. Niekomu by prekážalo to neustále tttt ttt ttt a že by sa možno poriadne nevyspal. Mňa asi láka nielen tá cesta, ale aj to množstvo miest a dedín, cez ktoré vlak prechádza. Každá cesta je pre mňa iná a vidím niečo nové. Nikdy neskĺznem do toho pocitu, že raz stačilo a spoznal som všetko. Práve naopak. S každou cestou zisťujem, koľko som toho ešte nevidel. Ďalšou dimenziou tejto epickej cesty sú ľudia vo vlaku. Baví ma, že sa s domácimi porozprávam. Nemusia to byť nutne filozofické reči. Niekedy rozprávame len o nesmrteľnosti chrústa, každodenných problémoch či radostiach a smútkoch. Cesta vlakom vám tiež ukáže pravú tvár Ruska.
Nielen Rusko mediálne alebo vyligotanú Moskvu. Doma na Slovensku sme si zvykli, že buď Rusko milujete alebo neznášate. Takmer vždy do toho dávame politiku a nevieme sa od toho odtrhnúť. Priznám sa, že som rusofil. Ale rusofil kultúrny, nie politický. Milujem ruskú literatúru, divadlo, ale aj jej piesne či dejiny. Avšak nemusím súčasnú politiku Kremľa. Viem si teraz predstaviť, že nejeden z vás zdvihol obočie a jeho vnútorný hlas sa pripravuje na argumentačný súboj, čo vraj mám proti Kremľu. Nie, do tohto nepôjdem. My doma vnímame svet veľmi bipolárne, a to mne napríklad veľmi prekáža. Nedokážeme počúvať; držíme sa našich nemenných právd ako kliešť a nedokážeme počúvať. Počúvame len tých, ktorí spievajú našu pieseň. Aj ja som voľakedy vnímal Rusko bipolárnou optikou. Až na transsibírskej magistrále som zistil, že táto optika je veľmi hlúpa. Príbehy ľudí mi ukázali iné Rusko. Osobne sa mi páčilo prirovnanie, ktoré som často počul: „Prežili sme blahobyt za Brežneva, prežijeme blahobyt aj za Putina.“ V tej vete je povedané všetko a neznamená to, že Rus nemá rád svoju domovinu. Rus je neskutočne spätý so svojou krajinou a na politikov, čo mu sľubujú svetlejšie zajtrajšky, často kašle.
Ale dosť bolo politiky, pozrime sa na našu prvú zástavku menom Moskva. Každá cesta sa musí niekde začať. Cestu so svojou skupinou začínam práve tu v Moskve. K hlavnému mestu Ruska si stále hľadám cestu. Aj keď som tu bol asi 15-krát, stále chodím na rande s týmto mestom a stále neviem zaujať stanovisko. Možno preto, že som študoval históriu a viem, čo všetko sa za Stalina v Moskve zničilo. Do jeho vládnutia bola Moskva plná historických budov, chrámov a kostolov. V 30. rokoch 20. storočia sa však začala šialená výstavba, počas ktorej bolo postavené napríklad krásne metro či niekoľko mrakodrapov, ktoré poznáme pod domácim pomenovaním „Sedem Stalinových sestier“. Ide o sedem výškových stavieb ako napríklad Lomonosovova univerzita, ktoré mali nielen ohurovať svet, ale mali byť aj najvyššími budovami v Európe. Zaujímavý fakt je, že budovy tak trochu pripomínajú Empire State Building, ktorými sa architekti dali inšpirovať. Dnes v Stalinových sestrách sídlia dva hotely, ministerstvo zahraničných vecí, alebo aj slávna Lomonosovova univerzita. Na tých budovách je niečo krásne a niečo temné. Neviem čo. Páčia sa mi, ale trošku tomu nechcem uveriť. Možno by som uveril, keby pre tieto budovy nepadli iné krásne historické stavby. Myslím si, že na osude Chrámu Krista Spasiteľa to najlepšie popíšem.
Chrám bol postavený pre všetkých, ktorí padli počas Napoleonových vojen. Napriek tomu sa dnes nepozeráte na pôvodný chrám. Ten pravý chrám bol vyhodený do povetria, lebo Stalin tu chcel mať 300-metrovú budovu kominterny so sochou Lenina navrchu. Bizarná predstava bola korunovaná tým, že v hlave Lenina budú zasadať súdruhovia. Keby nevypukla druhá svetová vojna, tak by tento mrakodrap existoval. Po vojne už neboli peniaze a veľká výkopová jama sa stala najväčším kúpaliskom na svete až do rozpadu ZSSR. Vtedy sa z bývalých súdruhov stali veriaci a spravili celonárodnú zbierku na obnovu chrámu. Možno už teraz viete pochopiť, prečo sa na tie budovy pozerám trošku s odstupom.
Alebo len tak sa ponoriť do moskovského metra. Názor na Moskvu a Rusko môžete mať hocijaký, ale moskovské metro patrí medzi najkrajšie na svete. Je to najväčší systém metra v bývalom ZSSR a v súčasnosti štvrté najvyťaženejšie metro na svete. Počas bežného pracovného dňa prepraví v priemere 9 miliónov pasažierov, čo sú za rok až neuveriteľné 2,4 miliardy cestujúcich. Sieť moskovského metra je dlhá takmer 500 kilometrov a nachádza sa v nej takmer 300 staníc. Funguje od roku 1935. Ten dav ľudí sa pohybuje v dopravnej špičke pravidelne a podľa vnútorného nepísaného pravidla.
Avšak, ako som spomínal, v Moskve som bol najčastejšie zo všetkých miest a musím uznať, že tu vždy nájdem niečo, čo ma nadchne. Nebudem opisovať všetky tie úžasné galérie či múzeá. Za posledné roky som sa stal milovníkom bunkrov, ktoré sa tu postupne odhaľujú verejnosti. V roku 2018 nikto z verejnosti nevedel o bunkri 703, ktorý ukrýval vo svojich útrobách až 120 ton tajných dokumentov o jadrových zbraniach. Fascinuje ma, ako sa niektorí ľudia pustili do obnovy týchto bunkrov, ktoré sa nachádzajú niekoľko desiatok metrov pod zemou. Prosto vždy, keď prídem do Moskvy, niečo si tu nájdem a nenudím sa. V Moskve sa nudiť nedá. Je to aj mesto, ktoré sa nedá prejsť za týždeň. Má toľko zaujímavých vecí, že to až pravda nie je. Avšak tuším, že raz tej Moskve poviem „Mám ťa rád“, ale najprv sa musíme poriadne spoznať.
Nabudúce sa v denníku už pozrieme do ruského vlaku a priblížime nielen vlak, ale aj zážitky.
Chceli by ste niečo doplniť v článku „Transsibírska magistrála – Moskva“ alebo spýtať sa? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Ktorých 10 miest v Moskve musíte vidieť? Prečítajte si tu
Autor
Čítať viac článkov