Uzbekistan bol pre mňa magnetom. Aj vďaka nemu som sa začal zaujímať o región Strednej Ázie. Volal ma, vábil a priťahoval čoraz viac a viac. Veď kto nepočul o historických mestách ako Samarkand, Buchara či Chiva? Legendárne mestá na Hodvábnej ceste, ktoré každoročne rástli do nevídanej krásy. Cestopis „Samarkand – perla a šperk vesmíru“ vás zoberie do mesta na hodvábnej ceste.
Už keď Alexander Macedónsky opísal Samarkand ako šperk či perlu vesmíru, ako vás ja dokážem preniesť do miest, ktoré osobne považujem za najkrajšie na svete? Už toľko básnikov, spisovateľov a cestovateľov sa snažilo preniesť cez slová svojich čitateľov do úzkych hlinených uličiek, na námestia, kde sa pije silný zelený čaj či na bazáre, kde ovoniate exotické korenia. Tu si uvedomíte, že najlepšie je skrátka vycestovať a presvedčiť sa na vlastné oči. Buďte aj vy obarení prvým pocitom, keď uvidíte tú nádheru. Uzbekistan som navštívil viac než desaťkrát a stále sa tam teším. Nikdy neprepadnem pocitu, že už som tam bol a všetko som videl. Ak by som mal vybrať jedno jediné miesto, ktoré je z celej krajiny pre mňa najmagickejšie, tak je to námestie Registan v Samarkande. A práve tu začnem moje rozprávanie o Uzbekistane.
Najkrajšie námestie?
Ak by sme robili súťaž o najkrajšie námestie na svete, na prvé miesto umiestnim bez rozmýšľania Registan. To námestie bolo pre mňa rovnakým snom ako Petra v Jordánsku. Ešte teraz si pamätám, ako som upaľoval z letiska v hlavnom meste Taškent do 200 kilometrov vzdialeného Samarkandu, len aby som sa čo najskôr videl toto námestie. Viem, je to patetické, ale tieto sny ma celý život nabíjajú a poháňajú. Študujem si o tom, čítam, robím výpisky a tým sa zväčšuje aj moja túžba. Mali ste ma tam vidieť, ako pri zapadajúcom slnku v roku pána 2007 stojím na námestí a pozerám ako vyoraná myš. S batohom na chrbte sa dívam na tú krásu, ktorá bola predo mnou. Tri náboženské školy, ktoré voláme v islamskom svete medresa, obkolesujú malé námestie. Keď sa postavíte do jeho stredu, pocítite silu a veľkosť daných stavieb. Na prvý pohľad vyzerajú, ako keby ich jedna mater mala, ale nie sú. Toto je na islamskom umení to krásne, že vás núti zastaviť sa a vnímať detail. Čím dlhšie pozeráte na stavbu, tým sa viac odkrýva. Chce to len čas. Modro-tyrkysová sa mieša so šedou farbou v rôznych formáciách. Všetko má svoj význam a vysvetlenie.
Najstaršou stavbou je Ulugbekova medresa – škola zo 14. storočia. Málo ľudí vie, že najlepšie školy v tom čase neboli v Európe, ale práve v moslimskom svete. Ako my považujeme Oxford a Harvard za špičkové univerzity, tak v tom období to bola táto. Ulugbek bol vládca, ktorý bol vzdelaný a zaslúžil sa o rozvoj vedy a techniky. Jeho najväčšou vášňou bola astronómia, ktorá sa študovala práve na tejto najlepšej univerzite. V roku 1419 dokončuje aj ďalšiu stavbu. Najväčšie observatórium, ktoré je vybavené obrím mramorovým kvadrantom o polomere 40 metrov. Vytvoril vlastne najväčší sextant na svete. Ulugbek dokázal určiť polohu planét obiehajúcich okolo Slnka a ďalších 1018 hviezd. V presnosti ho nikto neprekonal viac ako 300 rokov! Vypočítal aj dĺžku astronomického roka. Dnes vieme, že je to 365 dní, 5 hodín, 48 minút a 45 sekúnd. Ulugbek sa vtedy zmýlil iba o 58 sekúnd. A pritom všetky jeho merania boli vykonané iba očami, bez optických prístrojov. Vládcovia v tých časoch neboli iba nevzdelanci, ktorí len bojovali. Keby sme porovnali vzdelanie vládcov v Strednej Ázii a v Európe, stavím sa, že práve tu by ste našli viac uvedomelých panovníkov.
Timur
Samarkand má niekoľko krásnych stavieb, ktoré vás presvedčia, že toto miesto bolo kolískou vtedajšej civilizácie. Aj vďaka tomu, že sem prichádzali tisíce obchodníkov, mohli mať peniaze na stavby, ktoré aj dnes ohromujú nejedného cestovateľa. Napríklad mauzóleum Guri Amir, kde je pochovaný najznámejší uzbecký hrdina Timur. Ako my na Slovensku máme Svätopluka alebo Štefánika, tak Uzbeci nedajú dopustiť na svojho najväčšieho národného hrdinu. Timur viedol vojenské ťaženia cez veľký kus západnej Ázie, vrátane dnešného Iránu, Iraku, Turecka a Sýrie. Na týchto územiach založil Timurskú ríšu. Ani v jednej jedinej bitke neprehral. Bol tak slávny, že jeho hrob zahalili do jednej kliatby. „Ten, kto by chcel otvoriť hrobku, bude napadnutý 40-krát silnejším vojskom,“ začne hovoriť môj kamarát a sprievodca. „Všetci by tento príbeh považovali za krásnu rozprávku, keby sa nestalo nasledovné. V roku 1941 sovietski archeológovia išli otvoriť hrobku. Miestni Uzbeci upozorňovali, že hrozí reálne nebezpečie. Ale kto by veril nejakej legende?“ povie Babor a pokračuje ďalej v rozprávaní. „Hneď ako otvorili hrobku, začali sa diať veľmi zvláštne veci. Nielen, že kryptu zaplnila zvláštna atmosféra, ale aj film, ktorý to mal celé zachytiť, sa pokazil. Čo však bolo najhoršie, legenda sa hneď na druhý deň naplnila. Sovietsky zväz bol napadnutý hitlerovským Nemeckom. Nikto okrem Uzbekov neveril, že útok a otvorenie hrobky má nejaký súvis.“
Legendy a príbehy majú v týchto krajinách veľmi silný nádych. Neraz sa mi stalo, že som si sadol s miestnymi na čaj a svojimi legendami ma vtiahli do neznámych končín. Ten, kto ich rozpráva, musí byť dobrý aj v rétorike. Veľakrát sa mi stalo, že som sedel aj hodiny a počúval. Nikto nepozeral do svojich mobilov a venoval svoju pozornosť len danému príbehu. Sedíš, popíjaš a necháš sa unášať do vzdialeného sveta. Aj takto sa dá cestovať a vnímať kultúru.
Ale čo by to bolo za spoznávanie bez toho, aby ste navštívili miestny bazár. Ten stojí presne na tom istom mieste ako pred niekoľkými stovkami rokov. V tejto časti sveta domáci chodia na bazáre a nie do supermarketov. Chcú si tovar ovoňať, chytiť a skúsiť. Vedia, že najlepšie melóny má tamten obchodník, alebo najlepšie korenie má henten v pravom rohu. Keď sa prechádzam bazárom, domáci na mňa volajú a lákajú na tie najlepšie produkty. „Kúp si sušené marhule! Ak neveríš, tak aspoň skús.“ Pristupujem k predajcovi, ktorý má rozložené sušené marhule na svojom pulte. Podáva mi jeden kúsok so slovami: „Ak nebudú sladké a mäkké, dám ti zadarmo kilo marhúľ.“ Dávam si marhuľu do úst a môj šťastný úsmev dáva za pravdu neznámemu obchodníkovi. Jediné, čo dokážem povedať je, že sú skvelé a už aj nakupujem. Chápete? Tí obchodníci sú presvedčení o svojej kvalite a nikdy by sa nepokúsili niekoho prekabátiť. Ak by to spravili, tak sa tá informácia rozšíri a on príde o živobytie. Práve Samarkand je známy tým, že tu kúpiš to najlepšie sušené ovocie. To bol ten poklad, ktorý vyvážali miestni obchodníci do iných miest.
Chceli by ste sa spýtať na článok „Samarkand – perla a šperk vesmíru“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ak by ste chceli s nami objavovať Uzbekistan a jeho mestá, poďte s nami na zájazd
O Hodvábnej ceste, ktorú som prešiel, som napísal knihu OKOLO SVETA 2
Autor
Čítať viac článkov