Moj manžel Santosh je z Indie a zoznámili sme sa na zaoceánskych výletných lodiach, kde sme obaja pracovali. On pre kariéru, ja hlavne pre nadšenie zo spoznávania nových krajín. Písal sa rok 2002 a je to neuveriteľných 18 rokov , z toho sme 15 rokov manželmi. Máme 11 ročného syna a žijeme na Slovensku. Santosh je diplomovaný šéfkuchár a okrem USA a výletných lodí robil asi všade na svete. Má úžasnú matematickú myseľ, je to veľmi scestovaný a rozhľadený človek a vždy ma dokáže rozosmiať, aj keď práve plačem. Cez našu svadobnú noc sme skončili v indickom nočnom vlaku a keďže mal meškanie (ako všetky indické vlaky) a my sme mali na ambasáde veľmi dôležitý termín, skákala som kvôli nemu z idúceho vlaku, čo mu doteraz veľmi rada pripomínam.
Je ľahšie získať klasické turistické víza pre Slováka do Indie alebo pre Inda na Slovensko?
Nakoľko sme už súčasťou Schengenu, je to rovnaké pre všetky krajiny Schengenskej zóny, k tomu nás vlastne donútil vstup do tohto priestoru. Je potrebné sa preukázať spiatočnou letenkou, uhradiť poplatok, preukázať stav účtu s prostriedkami na každý deň pobytu – myslím, že to bolo 50 Eur. Tiež treba mať poistenie a buď preukázať kde budeme bývať (u koho – vtedy treba aj pozývací list) a uviesť dva kontakty plus adresu pobytu, alebo booking hotela ak je to dovolenka. Tak veľa Indov cestuje po Európe v rámci zájazdu a všetko vlastne vybaví cestovka. Slovensko však nebýva tá prvá krajina ich záujmu, väčšinou sa jedná o akýsi okruh Paríž, Rím, Viedeň… Záleží od zájazdu, veľa sa chodí do Prahy. Celkovo v Indii je stredná trieda na vzostupe a začína cestovať, veľa manželových priateľov však netuší, kde je Slovensko a ak boli v Európe, tak boli v iných známych mestách Európy.
Kedysi v roku 2004 , keď som cestovala do Indie po prvýkrát aby ma manžel predstavil rodine, tak to bolo zložitejšie. Potrebovala som všetko to už uvedené, plus veľa tlačív na vyplnenie, fotky, hotovosť (ak si to dobre pamätám, tak 30 000 Sk), po ktoré som si musela po návrate na Slovensko prísť na ambasádu osobne. Ale nebolo to niečo, čo by sme my mali ľahšie. Akékoľvek podmienky sme si vymysleli pre Indov, také isté si dali aj oni pre nás na vstup do Indie. Teda ani jedna strana to nemala ľahšie ako tá druhá. Posledné dva roky sa netreba na indickú ambasádu dostaviť, vybaví sa všetko cez internetovú stránku, aj úhrada sa urobí cez internet banking, po prílete do Indie pri vstupe sa víza nalepia rovno z ich systému do pasu. Jedine pri problémoch sa treba dostaviť na ambasádu na pohovor.
Čo všetko potrebuje splniť občan Indie, keď chce prísť ako turista?
To isté, čo pri návšteve ktorejkoľvek krajiny v Schengenskom priestore. Doklad o pobyte s kontaktom na dve osoby, pozývací list, alebo kúpený zájazd, doklad o dostatku finančných prostriedkov na počet dní návštevy, ktoré tu bude, spiatočnú letenku, poistenie zdravotných nákladov.
O Slovensku sa hovorí, že má jeden z najťažších vízových režimov v EÚ. Čím sa to prejavuje? Je nejaké nariadenie, ktoré nemusíme mať, ale máme ho? Máme prihlasovaciu povinnosť?
S týmto žiaľ súhlasím, ale neprejavuje sa to pri vybavovaní víz , skôr sa jedná o udelenie pobytov pre osoby, ktoré tu majú rodinu. Volá sa to zlúčenie rodiny, to má vlastne môj manžel. Kedysi sa prvý trvalý pobyt dával na 5 rokov a po tejto dobe sa dalo požiadať o občianstvo. Samozrejme, dôvodov na trvalý pobyt je viacero, nielen zlúčenie rodiny. Ale aktuálne veľmi ťažko niekto dostane trvalý pobyt, nakoľko po uplynutí prvej doby je možné sa stať ( pri splnení podmienok) občanom a tomu sa vlastne naša migračná politika snaží vyhnúť, tak sa radšej vydáva prechodný pobyt alebo pobyt podobný trvalému pobytu, ale nezakladajúci nárok na neskoršie požiadanie občianstva. Totižto udelením trvalého pobytu sa vlastne vstúpi aj do nášho sociálneho systému, vznikne nárok na verejné zdravotné poistenie a kopec iných vecí. V tomto sú iné krajiny EÚ oveľa otvorenejšie ako SR, stačí sa pozrieť na štatistiky, koľko občianstiev býva ročne udelených na Slovensku.
Z vlastnej skúsenosti poznám ešte rovesníkov mojich rodičov, ona Slovenka, zdravotná sestra, on lekár, Egypťan, roky sa snažil opakovane získať slovenské občianstvo, ale nikdy sa mu to nepodarilo. Napriek vzdelaniu, napriek plynulosti v jazyku, sú to naši rodinný známi, majú syna, roky žili ona so synom v SR, on v Egypte a v podstate sa len navštevovali. Asi po 15 rokoch odišli do Anglicka, kde už majú všetci traja občianstvo. Takýchto príkladov osobne poznám niekoľko.
Ty máš manžela Inda Santosha. Je už Slovákom?
Môj manžel Santosh dostal najskôr trvalý pobyt na 5 rokov a po jeho uplynutí nepožiadal o občianstvo (lebo nevie doteraz po slovensky a skúšky z jazyka slovom a písmom by určite nespravil), ale požiadal opakovane o ďalší trvalý pobyt, ktorý mu už bol udelený na neurčito. Teda aj keby sme nezostali spolu, už môže ostať na Slovensku aj bezo mňa. Ďalším dôvodom je aj politika Indie a ich neuznávanie dvojitého občianstva, mimochodom, to isté máme aj my v SR. Akonáhle by sa stal Ind občanom inej krajiny, bolo by mu indické občianstvo odobraté a nakoľko Santosh má svoje aktivity aj v Indii a aj celú svoju rodinu, tak svojho občianstva sa nikdy nevzdá. Santosh je diplomovaný šéfkuchár a vlastne celý život pracuje po celom svete, trvalý pobyt potrebuje len na to, aby sa vrátil za nami domov, na Slovensko.
Jeho trvalý pobyt v SR je ale viazaný na jeho pas a teda karta trvalého pobytu je platná 10 rokov, tak ako aj pas. Treba ju vždy meniť na cudzineckej polícii. Teraz prednedávnom sme ju menili, teda žije tu už viac ako 15 rokov.
Čo všetko musí splniť cudzí občan (aj keď už je zosobášený s naším občanom), aby mal naše občianstvo?
Občanom sa človek môže stať až po splnení podmienok: slovom a písmom ovládanie slovenčiny, minimálne 5 ročný trvalý pobyt na Slovensku a iné. Teda tým, že sa cudzinec z inej krajiny ožení alebo vydá za občana SR, nestáva sa automaticky občanom, môže len požiadať o pobyt za účelom zlúčenia rodiny a nie som si istá, či dnes dostane ten trvalý pobyt a či to najskôr nebude ten prechodný a až potom trvalý. Až potom môže požiadať o občianstvo.
Našu svadbu sme chceli na Slovensku, ale v roku 2004, keď sme si rezervovali termín v zlatej sále Bojnického zámku, sme ani netušili, čo všetko k tomu bude treba. A bolo toho veľmi veľa, od tlmočníka na obrade, rôzne právne spôsobilosti, všetky doklady superlegalizované z ich ministerstva zahraničných vecí, u nás potvrdené… jednoducho toho bolo také kvantum, že sa to nedalo splniť. Aspoň nie nám, námorníkom, ktorí sme robili v USA na 8 mesačné kontrakty a mali sme necelé dva mesiace na vybavenie víz do práce v USA a plus ešte toto všetko. Tak sme sa nakoniec svadby na Slovensku vzdali a naplánovali si po najbližšom kontrakte 3-mesačné neplatené voľno, ja som vybavila doklady pre sobáš v Indii a vzali sme sa nakoniec tam.
Tiež to nebolo jednoduché, Santosh pochádza z jedného z najzaostalejších štátov Indie Uttar Pradesh, ktorý je tak ďaleko od hl. mesta, že tam platia úplne „iné“ zákony. Nakoniec sa nám nepodaril ani tam úradný sobáš, chceli úplatok a tak sme sa rozhodli, že sa vezmeme v chráme, teda obdoba nášho cirkevného sobáša. Lenže k tomu som musela konvertovať na hinduizmus a nikto nám nechcel vydať sobášny list, nakoľko stačí určitý počet veriacich hinduistov ako svedkov v chráme a nikto žiadny doklad nepotrebuje. Ste manželmi a hotovo, ľudia v okolí to vedia, to stačí. Po mesiaci prieťahov (denného behania po úradoch, po zrušenej svadobnej ceste do Thajska, po najatí si 2 právnikov, jeden bol významný kritik vtedajšej vlády a mal press centrum…) sa nám podarilo v hl. meste Lucknow konečne získať sobášny list, ktorý navrhli vlastne na našu žiadosť, ako má vyzerať – jeho formát, a sme zapísaní ako 1. sobáš prvého zväzku 1. knihy v 5 miliónovom meste. 😊
S týmto dokladom som už len absolvovala apostilu (overenie) na lokálnom úrade, potvrdenie SR ambasády v Indii a preklad doma. A nakoniec zápis do medzinárodnej matriky v Bratislave. Teda sme boli svoji.
Po návrate z ďalšieho kontraktu manžel požiadal o trvalý pobyt na Slovensku pre zlúčenie rodiny na cudzineckej polícii. Tomu podmieňovalo plno osvedčení z kliniky cudzineckých chorôb, medzinárodný register trestov, ktorý sme predkladali na prokuratúre u nás. Tiež výpis z katastra nehnuteľností, že moji rodičia, ktorých byt bol uvedený ako náš trvalý pobyt, súhlasia, vtedy sme ešte nemali postavený náš dom… Je to na dlhé rozprávanie. Ale nakoniec ten trvalý pobyt dostal. Bolo to niekoľko týždňov behania po úradoch.
Ktoré nariadenie je podľa teba nezmyselné? Ťažko sa spĺňa?
Tým, že sme obaja ešte ďalšie roky pracovali na mori, po 5 rokoch bolo treba požiadať opätovne o trvalý pobyt (alebo občianstvo, čo Santosh nechcel) a na to je presne v zákone vymedzená doba, kedy pred ukončením tých 5 rokov treba len osobne prísť a podať žiadosť. Nemohlo to byť veľmi skoro, ale ani neskoro, už si nepamätám presne tie obdobia. Tým, že Santosh bol práve na kontrakte na Havajských ostrovoch, musel priletieť zo dňa na deň, aby to nezmeškal a nevybavovali sme to celé odznova. Tú letenku z Honolulu si pamätám doteraz, stála cez 3000 eur, lebo to bolo narýchlo a naspäť zase chytal inú loď niekde v Nórsku a to bol rád, že ho na tých pár dní uvoľnili a neprišiel o prácu. Lebo prerušenie kontraktu má svoje pravidlá a nie je to len tak. Ja som v tom čase už bola na materskej s naším synom.
To ale nebolo všetko. Nová karta trvalého pobytu sa vyrábala vtedy 60 dní a nedala sa prevziať nikým iným, ani na splnomocnenie. Teraz sa už dá zaslať na adresu a ak ste splnomocnená osoba na prevzatie poštovej zásielky , tak ju prevezmete, všetko to teraz trvá pár dní.
Takže musel prísť zase osobne po kartu. Lenže až po kontrakte a to už tá jeho karta trvalého pobytu, s ktorou odletel, bola exspirovaná, teda na Slovensko sa vrátiť nemohol. Mohol letieť len do Indie, kde musel požiadať o klasické turistické víza. Čakal na ne len pár dní, lebo celá táto story dojala našich ľudí na ambasáde SR v Indii a expresne za pár dní mu tie víza dali a mohol prísť domov za nami a ísť si po novú kartu trvalého pobytu na cudzineckú políciu.
Toto sa už, našťastie, nestane nikomu, lebo teraz sa dá hneď pri požiadaní poslať kartu poštou na adresu a starú kartu môžete poštou obratom aj vrátiť.
Spomeniem však jednu vec a platí to doteraz: keď žiadate o trvalý pobyt na cudzineckej polícii, jeden z dokladov je doklad o zdravotnom poistení. Bez toho vás cudzinecká polícia nevybaví a zase zdravotná poisťovňa, ani jedna, vás zdravotne nemôže poistiť, lebo sa riadi zákonom o zdravotnom poistení (580/2004), ktorý Vám zakladá účasť na verejnom zdravotnom poistení až po udelení trvalého pobytu v SR. Teda si vás ping-pongujú dve inštitúcie medzi sebou a ste v začarovanom kruhu. Nestalo sa to len nám. Pracovala som niekoľko rokov v informačnom centre jednej zo zdravotných poisťovní a bolo to niekoľko telefonátov zúfalých ľudí z tohto kruhu každý týždeň. My sme to nakoniec vyriešili jednoducho a manžela sme zdravotne poistili komerčnou poistkou. To cudzinecká polícia nakoniec akceptovala a trvalý pobyt vydala a mohol sa následne prihlásiť na verejné zdravotné poistenie v zdravotnej poisťovni.
Ak by si sa chcela stať ty občanom Indie v tejto situácii, je to ľahšie alebo rovnako ťažké?
India ponúka POI card. To je doklad pre „Indov pôvodom“, ale občanov z inej krajiny. Aj ja ako manželka Inda, aj náš syn, do tejto skupiny podľa nich patríme a teda môžeme o túto kartu požiadať priamo na ambasáde a stačí predložiť len preložený sobášny list a pre dieťa rodný list. Tým nepotrebujeme víza do Indie, nie je to však občianstvo. Prijať indické občianstvo by znamenalo vzdať sa toho nášho, preto som sa o to nikdy nezaujímala.
Táto POI card je vlastne ekvivalent trvalého pobytu, oveľa jednoduchšie sa získava, ako ten manželov trvalý pobyt. Už ju nemám platnú a medzitým ju zrušil terajší premiér. Indov je totižto plný svet a snažia sa zamedziť dvojitým občianstvam. Stále preto vymýšľajú nový systém. Takže momentálne chodíme do Indie na turistické víza ja aj syn, ale už sa dajú vybaviť bez návštevy ambasády, elektronicky.
Majú rovnaké skúsenosti aj iné zmiešané manželstvá?
Po našej ságe a dobrodružstve sme odradili od podobného kroku dve manželstvá. Kamarátka Slovenka si svojho muža, tiež Inda, vzala v Las Vegas v USA. Mali svadbu len pri svedkoch a nám všetkým poslali online link s časom, kde sme sa mohli na obrad pozerať. Bola to vlastne dovolenka a so sobášnym listom z USA, ktorý im bez problémov akceptovali aj v SR, aj v Indii, nakoniec ostali v Anglicku, kde sú aj s deťmi všetci už občania UK.
Ďalší pár, Slovák a Peruánka, sa vzali na výletnej lodi, na krásnom ostrove v americkom Karibiku, kde taktiež dostali sobášny list z USA a mali nádhernú svadbu na pláži.
Nebola situácia, že ste sa na to chceli vykašlať?
Zúfalí a bezmocní sme boli viackrát, ale obaja sme tej povahy, že keď sa raz do niečoho pustíme, tak to dotiahneme do konca. Ale úprimne, manžela by som si, samozrejme, vzala opäť, ale tiež niekde v Karibiku, na pláži, so sobášnym listom z USA, ktorý by akceptovali všade. Mohla som za všetky tie peniaze, čo nás to dokopy dodnes stálo (hlavne tá letenka z Honolulu) vziať mojich rodičov a sestru na plavbu do Karibiku, kde mohli byť na našej svadbe a určite by som neostala žiť na Slovensku a nepodstupovala toto všetko…
Manžel a ja sme sa rozhodovali len medzi Slovenskom a Indiou, kde ostaneme žiť. Chceli sme ostať v krajine, kde aspoň jeden z nás má zázemie a rodinu. Trvala som na Slovensku a on sa podvolil. Teraz po tých rokoch viem, že to bola chyba, nielen pre tieto peripetie, čo sme si museli vystáť. V každej krajine je časť byrokracie, keď sa tam rozhodnete žiť.
Santosh ma pri mojej prvej návšteve Indie hneď v prvý deň vzal v hlavnom meste Nai Dilli do najstaršej štvrte, Old Dehli. Ak ste niekto boli, tak to je to najhoršie, čo sa v Indii dá vidieť… Chcel, aby som prekonala ten kultúrny šok hneď a naraz a povedal mi, že už v Indii nič horšie neuvidím… Bola som v šoku ešte veľmi dlho, toľko biednych ľudí, žobrajúcich, bez končatín, toľko biedy som nikdy nikde nevidela. A keď sa ma potom opýtal, či by som vedela v Indii žiť, rozplakala som sa, že nikdy.
Samozrejme rokmi, ako sme každoročne chodili do Indie aj so synom za jeho rodinou, spriatelili sme sa. Mám dve skvelé švagriné, porozumela som ich mentalite, teraz viem, že India by bola pre nás všetkých tá lepšia voľba. Okrem toho majú teraz rýchlejší rozvoj ako my v SR, majú veľmi šikovného premiéra a mám tam druhú rodinu, priateľov. Ale nesťažujem sa, na Slovensku nám je tiež dobre, lebo komu sa nelení, tomu sa zelení všade. A nám sa žije fajn aj tu.
Ak by si mala tú moc, čo by si v tomto systéme zmenila?
Systém teraz už je nastavený fajn, hoci je veľmi prísny. Museli sme sa podriadiť pravidlám, ktoré zdieľame ako jedna z krajín Schengenu, dokonca máme aj booking systém už na cudzineckej polícii, hoci málokedy sa podarí dostať termín a funguje niekedy až na vyhrážky.
Zmenila by som cudzineckú políciu. Určite nepostačuje 8 pracovísk len v krajských mestách, ani počty pracovníkov. Tí ľudia, ktorí sa nemôžu objednať cez booking systém (lebo na všetky úkony to nie je) tam čakajú celé dni, s malými deťmi, celé rodiny, skupiny pracovníkov, v malých miestnostiach, natlačení ako sardinky, s ovzduším na odpadnutie, a nevybavia sa vždy v ten deň. Je ich oveľa viac, ako sú možnosti týchto pracovísk. Musia tam zase ísť znova, stáť niekde aj od 3.00 rána pred budovou, aby boli v rade… Jednoducho cudzincov je u nás viac ako kedysi a to, ako to je dnes nastavené, nestačí. Najviac mi však vadí tá povýšenosť v jednaní…
Našťastie, najbližšie o 10 rokov, kedy bude treba zase meniť kartu pobytu manželovi, bude už mať dospelého syna, ktorý ho tam zavezie a ja už nikdy, dúfam, na žiadnu cudzineckú políciu nevstúpim. 😊
Ale ak by som mala možnosť zmeniť niečo, bol by to náš xenofóbny postoj voči cudzincom. V každej slovenskej rodine sa nájde minimálne jeden človek, ktorý odišiel za lepším životom do cudziny, za prácou, alebo láskou. Je tam tiež cudzincom a preto by sme sa mohli inak pozerať na cudzincov u nás. Tiež prišli za lepším životom, láskou, prácou. Migrácia bola v histórii ľudí vždy a aj vždy bude. A mali by sme viacej cestovať, aby nám to otváralo obzor. Možno potom by aj ten úrad cudzineckej polície u nás vyzeral inak.
Dokáže náš systém reagovať na určité špecifiká v danom regióne, ktoré sa ťažko vybavujú?
Sobášny list sme mali v angličtine, nakoľko je taktiež jedným z úradných jazykov v Indii. Našťastie. Náš systém nepozná výnimky, je nastavený pevne. Keby nám ten sobášny list vtedy nevydajú, manžel by bol ženatý a ja slobodná, lebo by som nemala žiadny doklad, že som vydatá, bez sobášneho listu to nejde. Chvíľu to bolo celkom vtipné, lebo v Indii bol manžel už ženatý, so mnou, nikdy by už nedostal právny doklad, že je slobodný, aby sme sa mohli vziať inde napríklad. A ja by som bez sobášneho listu u nás nepochodila. Museli sme to vtedy vybaviť, nič iné nám nezostávalo.
Napriek všetkému moju malú indickú svadbu považujem za veľmi romantickú a inú. Aj to konvertovanie na hinduizmus bolo veľmi pekné, celý obrad bol v Sanskrite, starodávnom jazyku, z ktorého pochádzajú vlastne všetky Indo-Európske jazyky a teda aj ten náš.
Santosh celý ten obrad skrátil čo najviac, na 3 hodinový rituál, aby som to vydržala. V strede chrámu bol očistný oheň, do ktorého sme spoločne hádzali všelijaké bylinky a kňaz sa pri nás modlil, rodina po nás hádzala kvety a tešili sa. Deti behali naokolo. Nakoniec nám zaviazali rúcha, jeho turban a môj závoj a mali sme urobiť pár koliečok okolo tej svätyne chrámu. 6 kôl ma viedol manžel, jedno kolo som viedla ja jeho a do opačného smeru, tým sme sa vlastne sľúbili jeden druhému na 7 životov, nielen na tento. 😊
A ešte musím spomenúť hada. Jeden z tých 30 dní v Indii , čo sme sa snažili vybaviť náš sobášny list, sme chodili po rôznych úradoch, väčšinou do starých koloniálnych budov ešte po Angličanoch. A na takej obrovskej verande pod oblúkmi mali postavené úradníci stoly a od jedného k druhému sa chodilo. Posadili ma oproti jednému úradníkovi na stoličku, pán žul žuvací tabak a pľul to mne aj sebe pod nohy, čo tam bežne robia, ale zrazu spod stola vyskočil had a ostal predo mnou napoly ležať a napoly stáť ako tancujúca kobra, viac som nevidela lebo som utiekla von a prevrátila cestou niekoľko stoličiek… Manžel ma našiel až polomŕtvu strachom a v šoku vonku pred budovou a potom si v mojom mene najal právnika, ktorý s ním zvyšok úradov absolvoval namiesto mňa. Doteraz na každom indickom úrade prvé pozerám pod stôl, či tam nie je had.
Máš otázky na rozhovor ,,Moja indická svadba alebo nekonečné behanie po úradoch“. Daj do komentu a radi odpovieme.
Chcel by si vidieť na vlastné oči Indiu? Tak potom pozri na podrobné cestovateľské rady tu.
Autor
Čítať viac článkov