V našich médiách je Irán od polovice septembra takmer každý deň. Protivládne protesty po smrti Mahsy Amini otriasajú celou krajinou. Ako je to však priamo v Iráne dnes? Aká je návšteva krajiny zmietanej najhoršími nepokojmi za posledné desaťročia?
Do Iránu chodím pravidelne od roku 2017. Vždy je dôvod sa sem vrátiť. Či už je to množstvo pamiatok, krásna príroda alebo úžasní ľudia. Málokde na svete je toho toľko pokope a zároveň taká príjemná atmosféra. V októbri 2022 je to však inak. Vo vzduchu visí možnosť revolúcie.
Horí Irán?
Podľa informácií z televíznych obrazoviek to vyzerá, akoby celá krajina horela. Protesty hlásia zo 150 miest a počty mŕtvych rastú každý týždeň. Ak ste však už na mieste, protesty vás veľmi neovplyvnia. Ak si kúpite miestnu SIM kartu, zistíte, že internet často nefunguje, na uliciach uvidíte na kľúčových miestach policajtov, niekde vás možno večer zastavia na checkpointe. Nič, čo by človek nezažil v autoritárskych režimoch. Ak nemáte referenčný bod v podobe minulých návštev, tak si možno dokonca poviete, že sa v krajine prakticky nič nedeje.
Ak však ten referenčný bod máte, budete prekvapení. V minulosti totiž v Iráne na uliciach políciu prakticky nebolo vidno. Počas minulých návštev som videl revolučné gardy len raz. Teraz som ich vídal v každom veľkom meste. Miestni policajti boli tentoraz ozbrojení. To v minulosti nebývalo. V Teheráne nás dokonca na motorkách obchádzal konvoj polovojenských jednotiek Basidž s brokovnicami a kanistrami so slzotvorným plynom na pleciach. Takéto prejavy sily neboli v Iráne bežné. Checkpointy v noci kedysi neexistovali. Tentoraz napríklad v Širáze v noci okolo najväčšieho náboženského komplexu zastavovali všetky autá a kontrolovali, kto sa vezie. Podozrivé vozidlá dokonca prehľadávali. Irán dnes je proste iný.
Internet nie je vypnutý plošne, ako sa niekde dopočujete. Mobilné dáta však priebežne vypínajú. WiFi väčšinou funguje, ale nie je to ako u nás. WiFi nie je v každej reštaurácii a čajovni. Je v luxusných podnikoch, je v hoteloch. Niekto má WiFi doma. Bez dát nemá internet každý. A, samozrejme, cenzúra funguje. Už v minulosti nebol dostupný Facebook a spravodajské portály ako BBC alebo CNN. V Iráne dnes už nefunguje ani Istagram a Whatsapp, ktoré sa dlho dali používať. Dokonca sa mi nepodarilo dostať ani na slovenské Sme.
Bojová nálada
Najväčšiu zmenu však vidno na ľuďoch. Stále sú milí a pohostinní ako vždy. Vždy sa radi spýtajú cudzinca na ulici, odkiaľ je a ako sa mu tu páči, vždy vám povedia: „Welcome to Iran“. Mnohí z nich však tentoraz pripojili aj niečo navyše. Napríklad dievčina na trhu v Isfaháne po tradičnom uvítaní dodala, že teraz všetci protestujú, lebo nenávidia vládu. Náhodný pán na ulici nám na druhý deň vysvetlil, že Iránci sú dobrí ľudia, ale duchovní sú zlí a dievčina v meste Kašan to dokonca zhrnula, že sa musia zbaviť votrelcov – vládnucej garnitúry. Toto nikdy predtým nebolo. Možno niekto utrúsil pár slov, ak sme sa medzi sebou poznali. Ale vysloviť pred cudzím človekom takéto jasné, politicky problematické poznámky, to nikdy nebolo zvykom. Úprimne – bol som až zaskočený.
Rovnako už na uliciach vidno aj ženy bez šatiek. To tiež nebývalo. Iránky nikdy nechodili celé zahalené ako napríklad ženy v arabských krajinách, ale šatka tu je povinná, a to všetky rešpektovali. Možno nie najochotnejšie – často to vyzeralo, že šatka sa im už-už zošmykne na ramená, ale vždy ju nejako nosili. Irán dnes je iný. Na uliciach vidno ženy a dievčatá aj bez šatiek. Stredoškoláčky som často zahliadol so spustenými šatkami, ktoré sú súčasťou uniformy. Mladšie ženy v mestách majú celkom bežne šatku len tak prevesenú cez plecia, pripravené nasadiť si ju, ak by mal náhodou niekto niečo proti. Ale nikde som nevidel, že by niekto mal. V umeleckej štvrti v Teheráne dokonca šatky viac žien nemalo ako malo. Pri Kaspickom mori sme sa rozprávali s paňou, ktorá mala aj na znak protestu ostrihané vlasy a hovorila, že zákony sa musia zmeniť. O rok to azda bude inak.
Chcem byť právnička!
Tento názor opakoval aj môj známy, ktorý tvrdil, že o rok už bude po celých povinných hidžáboch. Ťažko to však odhadnúť. Je zjavné, že mladí ľudia sú nespokojní. Majú pocit že Irán dnes nie je miestom pre nich. Práve mladí bolí tí, ktorí sa s nami najčastejšie bavili a otvorene kritizovali súčasný režim. „Chcem byť právnička a venovať sa ženským právam,“ povedala mi študentka bez šatky v hotelovej kaviarni. „Chcem byť nezávislá a mať slobodu, robiť, čo chcem. Študujem – a veľa študentov teraz zatýkajú. Sú to moji bratia, a preto sa ma to veľmi dotýka.“ Bolo vidno, že ju to naozaj hlboko zasiahlo a každé slovo myslela smrteľne vážne. „Musíme sa zbaviť tejto vlády a potom to hádam pôjde. Preto povedz doma, že tu všetci bojujeme za slobodu.“ Vtedy som sa rozhodol, že z tejto cesty určite musím napísať nejakú správu. Spýtal som sa, či cudzinci môžu nejako pomôcť. „To nie!“ prekvapene na mňa pozrela. „Hlavne sa do ničoho nezapájajte! Polícii je jedno, či ublíži nám alebo vám!“
Dalo by sa oponovať, že to polícii ani nie je jedno, ale cudzincov musí eliminovať prioritne. Možno nie nevyhnutne násilím, ale za posledné týždne bolo zatknutých viacero ľudí zo zahraničia, ktorí sa snažili dokumentovať protesty alebo pomáhať. Aj miestne kontakty ma varovali: „Ak aj niečo uvidíš, tak hlavne nevyťahuj fotoaparát! Prídeš oň!“ Varovanie potvrdilo aj ministerstvo zahraničných vecí. Tým, ktorí mali nahlásenú návštevu Iránu cez stránku, poslalo varovanie pred zatýkaním cudzincov. Našťastie nás sa to bezprostredne nedotklo. Prišli sme do kontaktu s mnohými kritickými hlasmi, ale so žiadnym priamym protestom.
Protesty za vládu
Teda s jedným áno. Ale nie protivládnym. Práve naopak. S protestom na podporu režimu. Tie vláda organizuje, aby ukázala, že má podporu. A tie sú aj viditeľnejšie. Protivládne protesty sú na predmestiach a vždy na inom mieste, aby ich bezpečnostné zložky ťažšie neutralizovali. Provládny protest bol priamo na hlavnom námestí najväčšieho púštneho mesta Jazd. A bolo všetko – vlajky, skandovanie, heslá, deti v uniformách. V skratke napínanie svalov vládnuceho režimu, aby ani na okamih nemohli nastať pochyby o tom, kto má v rukách moc. Avšak už to, že musia tie svaly napínať, poukazuje, že niečo nie je v poriadku. Irán dnes je aj v tomto iný ako minulé roky – a v krajine sa niečo deje.
Je v Iráne revolúcia? Ťažko odhadnúť. Islamská revolúcia v roku 1979 sa fakticky začala už v roku 1977. Iránci teraz protestujú mesiac. Možno to je začiatok revolúcie, možno však vôbec nie. Isté však je, že v krajine pod povrchom bublú emócie. Veľa ľudí má problém s režimom a krajina protestuje. Irán dnes je skrátka revolučnejšie naladený ako včera. Stačí to? Uvidíme. Možno príde nejaká zmena. Možno však príde brutálny zásah provládnych síl. Stane sa niečo zajtra, o mesiac alebo o rok? To dnes nevie povadať nikto… Či to bude tak alebo onak, o Iráne budeme určite ešte počuť, či už to bude v kontexte väčších nepokojov, ktoré naozaj môžu ochromiť celú krajinu, alebo surového potlačenia protestov a vraždenia, ktorého je súčasný režim schopný.
Viacej informácii o Iráne nájdeš aj v tomto článku prípadne ak hľadáš cestovateľské tipy a itinerár tie nájdeš aj tu.
Do iránu sa plánujeme vydať aj na budúci rok na jar aj s našim zájazdom.
Vývoj v Iráne môžete sledovať aj na Twitteri prostredníctvom hashtagov #iranprotests alebo #iranrevolution2022
Autor
Čítať viac článkov