V druhej časti cestovateľského denníka sme si vyrozprávali prvé dni treku, kedy všetko išlo všetko viac-menej v poriadku. V tretej časti „Grónsko – Artic circle Trail (3.časť) si priblížime dni, kedy sa všetko začalo kašlať.
Na štvrtý deň som sa zobudil na veľmi silný vietor. V polospánku som si povedal, že to je v horách normálne a lepšie som sa zakrútil do teplého spacieho vaku. Ale keď som otvoril jedno oko a videl, čo je na oblohe… Tam hore sa začali čerti ženiť a čierna farba získala hneď niekoľko odtieňov. Hrozivejšie však vyzerali rôzne formácie oblakov, ktoré sa medzi sebou bili. Tak som rýchlo vstal a pobalil všetky veci, aby nezmokli, ak začne liať. Vyrazil som na ďalší úsek. Vedel som, že zmoknem, ale bude lepšie, keď budem moknúť nie 22 kilometrov, ale len časť cesty.
Hneď na začiatku ma čakalo strmé stúpanie do horského sedla, ktoré však malo výhodu, že ma chránilo pred silným vetrom. Lenže v tom momente sa zobudili všetky komáre a keď videli zásoby krvi v podobe Slováka, úplne sa zbesneli. To, čo sa na mňa vyrútilo, bol masaker. Rýchlo som si cez hlavu pretiahol sieťku, ale po pár sekundách bola obsypaná komármi, ktoré sa dobýjali k hostine. Tak či tak som nič nevidel, sieťku som si musel dať dole. Lenže potom mi zasa ruky veľkou frekvenciou šibrinkovali okolo tváre, čo ma zdržiavalo. Doteraz som mal pocit, že ruský komár je najnevychovanejší. Ak ste si to mysleli aj vy, tak ste neboli v Grónsku. V súťaži o najväčšieho hulváta vyhráva grónsky komár. Je taký drzý, že si vám bez ostychu sadne na peru a začne pichať ako šijací stroj. Kde je slovenský komár, ktorý si nevyberá najcitlivejšie miesta? Grónsky komár hrá inú ligu, ide pod necht, medzi prsty, na ústa a dokonca aj na viečko. Vtedy pochopíte, že tu vás komáre môžu priviesť do totálneho šialenstva. Keď sa na chvíľu zastavíte, aby ste si odpočinuli, komár vás presvedčí, že to bolo zlé rozhodnutie. Takže idete dovtedy, kým neodpadnete od únavy alebo nevyjdete do sedla. Koľkokrát som si myslel, že najbližšie kroky mi prinesú úľavu? Tentoraz som sa domnieval, že ak vyjdem hore, silný vietor odoženie krvilačný hmyz. Príroda však vytvorila dokonalého terminátora. Vidina krvi je tu taká silná, že húf ide za tebou za každú cenu. Jediné, čo to vie zastaviť, je dážď. Začal som sa teda ateisticky modliť k dažďu. Myslel som si, že pomôže…
Grónske božstvá musia mať veľký zmysel pre iróniu. Predstavoval som si, že sedia pri nejakom kameni, pozerajú sa dolu na človiečika a čítajú v jeho mysli priania. Takže pán by chcel dážď namiesto komárov? Bohovia sa zasmiali a povedali si, nech sa stane božia vôľa. Nasmerovali oblaky a spustili lejak.
Ten človiečik si myslel, že vybabre s osudom.
Mal som síce kvalitné nepremokavé veci, ktoré ma udržali v suchu, ale tá prietrž mračien, ktorá odohnala komáre, sa pekne usádzala v zemi. Pevný poklad sa postupne menil na poriadne bahno. Nebolo to len tak hocijaké bahno. Vlastne všetko, čo vznikne v Grónsku, musí byť špeciálne. Bahno, ktoré ma sprevádzalo dlhých 15 kilometrov, bolo poriadne lepkavé. Noha sa zaborí po členok a keď ju chcete vytiahnuť, máte pocit, akoby tam bolo ešte pol kila lepidla. Takže sa musíte zaprieť a vytiahnuť nohu s veľkou námahou – určite nie tak ľahko ako pri klasickom kroku. Toto robíte dlhých 15 kilometrov a na konci sa vám tak trasú svaly od únavy, že sa zasa k niečomu modlíte. A tamtí hore sa opäť zasmejú a splnia to.
Radšej by som sa brodil snehom, povedal som si po ôsmich hodinách ťažkej chôdze, keď som sa sušil v ďalšej krásnej chatke pri jazere.
Hádajte, koľko trvalo tým hore, kým na mňa poslali sneh? Do hodiny sa obloha zatiahla a začalo tak husto snežiť, že do ďalšieho dňa to bolo vyše pol metra snehu. Pozeral som ako vyoraná myš s teplým čajom v ruke a naordinoval som si nemyslieť.
Prišli galeje. Márne som čakal do obeda, či cez čierne mraky, z ktorých sa sypalo to biele svinstvo ako v nejakom lacnom hollywoodskom vianočnom filme, nevykukne slnko. Nie, nevykuklo. A neprestalo snežiť. Skôr naopak. Začalo snežiť ešte viac. Tak som sa naobliekal, nabil mobil, kde som mal stiahnuté mapy a vykročil som. Po 100 metroch som narazil na prvú prekážku. Rozvodnený prúd, ktorý bol včera len smiešnou imitáciou potoka. Pozrel som nahor a zasmial som sa, čo si na mňa zasa pripravili. Tak som sa vyzliekol do pol pása a pri teplote mínus 2 som sa začal brodiť studenou vodou. Túžil som byť optimistický, povedal som si teda, že som sa aspoň umyl. Prsty na nohách som si však necítil a vôbec som bol nejaký bledý. Rýchlo som sa poobliekal a vykročil rezkejšie, aby som sa zahrial. Začal ma však spomaľovať silný protivietor, hmla a práve ten nešťastný sneh. V sedle som zistil, že cesta zmizla pod bielou záplavou a ja som sa musel zasa začať brodiť. Nemal som s tým veľa skúseností, musel som teda opatrne našľapovať, aby som si niekde nezakliesnil nohu. Začínal som si uvedomovať, že ak by sa mi niečo stalo, tak som v riti, a to doslova. Nikde nikoho, pomoc nepríde. Rýchlo som striasol obavy a nadiktoval som si: Pomaly, ale dopredu.
Niekde ma nový polmetrový sneh udržal, ale niekde som sa s ťažkým batohom na chrbte prepadol. Musel som sa prácne vyhrabať, urobil som krok a zasa som sa prepadol. Tri kilometre som šiel dve a pol hodiny. Svaly kričali od únavy, rozum kázal obrátiť sa, ale nemal som kam a nahováral som si, že tam za rohom, ktorý je v hmle, bude lepšie.
Bolo to však horšie a horšie.
Nebudem to naťahovať, do chatky som prišiel premočený, vyšťavený a s podozrením, že som možno prechladol. Rýchlo som si uvaril večeru, vypil dva litre čaju a zababušil som sa ako kozmonaut. Dokonca som si pomyslel, že už horšie nemôže byť. Prečo som si to len pomyslel? Tam hore sa začali so mnou hrať a zjavne ich to náramne bavilo.
Pokračovanie nabudúce…
Chcel by si tiež prejsť tento trek?
Chcel by si s nami ísť na nejaký výlet? Čo tak do Nepálu alebo…
Máte otázky na článok „Grónsko – Artic circle Trail (3.časť)“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Autor
Čítať viac článkov