Pán Navrátil, vedeli ste, že ste Slovák najčastejšie navštevujúci Turkménsko? Neviem či sa mám smiať alebo plakať, keď dostávam svoje piate víza do toho čarovne morbídneho sveta.
Mal som to šťastie, že som túto krajinu zažil počas života jej neobmedzeného vládcu Turkmenbašiho, po jeho smrti a teraz. Niekedy sa o nej hovorí aj ako o Severnej Kórei Strednej Ázie. Hranica medzi Turkménskom a Uzbekistanom v púšti Karakum vyzerá vskutku exoticky. Musíte prejsť pešo cez územie nikoho a v diaľke vidíte malú unimobunku s vlajkou. Colníka sa pýtam, či je všetko tak ako sa píše v novinách, časopisoch a zisťujem, že nikto nepreháňal. Turkménsko je neuveriteľná krajina, ktorú mohlo ešte pred piatimi rokmi zažiť na vlastnej koži len 300 turistov. Všetkých ich snímala štátna televízia, aby svojim občanom zdokumentovala rozvoj turistického ruchu.
Dvadsať dolárový nájom
Hneď po prekročení exotických hraníc smerujeme na benzínovú pumpu a tu začínajú naše zážitky. Po natankovaní prichádza za mnou sprievodca, že mu je veľmi ľúto, ale budem musieť zaplatiť zvýšenú cenu benzínu pre turistov. Pripravujem si stodolárovky a pýtam sa, koľko budem ma vyjde 185 litrov benzínu. Štyri a pol dolára. Čo? Neverím im ešte hodnú chvíľu. Šofér sa ma pýta, koľko stojí u nás. Niečo cez jedno euro za liter, odpovedám. Šofér zastaví autobus, ide si zafajčiť a po chvíli mi prenesie malý kanister benzínu. Nech si ho zoberiem, keď je u nás tak draho.
Absurdné? Kdeže! Dozvedáme sa, že obyvatelia majú plyn, elektriku a školstvo zadarmo. Náš sprievodca sa však sťažuje na nehorázne telefónne účty. Chudák, musí platiť 5 dolárov ročne. K tomu všetkému, ešte prednedávnom mali nájomne 10 dolárov, teraz sa im vraj zvýšilo na 20 dolárov. Na rok. Priemerný Turkmén zarobí mesačne okolo sto dolárov. Keď si zoberiete, čo všetko má zadarmo, tak to nie je málo. Celá krajina je vlastne jedno veľké plynové ložisko, a tak sa štát rozhodol pumpovať bohatstvo z neho okrem megalomanských projektov aj do svojich ľudí.
Mramorová rozprávka
Vstupujeme do hlavného mesta Turkmenistanu. Máme za sebou Taškent, Biškek, Almaty, kde má návštevník má pocit, že sovietski plánovači sa poriadne vyriadili a betón bol ich najväčším kamarátom. Typicky šedé mesto očakávam aj od tejto metropoly. Po prekročení hlavnej mestskej brány si však neveriacky pretieram oči. Kde som to? Je toto možne? Boli ste v Dubaji alebo v iných krajinách perzského zálivu? Žasli ste nad krásou mramoru, ocele a umu ľudských rúk? Zabudnite na ne! Aschabad, hlavné mesto Turkménska, je stokrát krajšie, veľkolepejšie. Síce sa neťahá do výšky ako Dubaj, ale čo sa týka pocitu luxusu a čistoty, Dubaj sa má čo učiť.
Široké bulváre obklopujú budovy z čistého talianskeho mramoru, námestie sú plné zelene, všade veľkolepé fontány a sochy. Pripadám si ako Alenka v krajine zázrakov. Máme namierené do štvrtej najväčšej mešity na svete, kde je pochovaný otec všetkých Turkménov, Turkmenbaši. Mešita pre dvadsaťtisíc veriacich z čistého talianskeho mramoru. Žiadna imitácia. Keď sa dotknete mramoru, cítite, ako spieva a aký je hladký. Už ste videli verejné toalety pre dvadsaťtisíc pútnikov? Každá toaleta, pisoár, umývadlo, schody, proste všetko je z čistého talianskeho mramoru. Na peniazoch tu záležalo zjavne najmenej!
Sľub pred sochou vládcu
Už pri mešite sme si museli zvyknúť na prívlastky ako najväčší, najkrajší, najrozsiahlejší, no v Ašchabade nájdete aj bábkové divadlo pre desaťtisíc návštevníkov, najväčšiu fontánu a asi najviac zlatých sôch Turkmenbašiho. Nie pozláteného. Takmer na každom námestí, ulici a pred vládnou budovou je podobizeň bývalého prezidenta. Raz hľadí do neznáma, raz sedí, inde rozmýšľa. Hoci sa nám pri tých absurdných pózach derú do úst posmešky, miestna sprievodkyňa si ho váži. ,,Bol diktátor, ale mali sme kopec vecí,“ hovorí a ukazuje na jeden z najbizarnejších pomníkov, ktorý stvárňuje zlatého Turkmenbašiho na vrchole vyše tridsaťmetrového pomníka, ako sa otáča za slnkom. „My veríme, že slnko sa otáča za Turkmenbašim.“
Raz si otec Turkménov zmyslel, že každý svadobčan musí zložiť manželský sľub pred jeho zlatou sochou. Každý, bez rozdielu. Potom premenoval dni v týždni aj mesiace podľa seba a svojej rodiny. Hádajte, ako sa volal prvý mesiac v roku predtým ako súčasný prezident vrátil mesiacom ich pôvodné názvy? Samozrejme, Turkmenbaši. Vodca postavil pre svoj päťmiliónový národ aj zdravotný chodník. Aspoň raz ročne musel každý obyvateľ prejsť takmer dvadsaťkilometrový úsek v 30-stupňových teplotách. Jedinou výnimkou bol otec národa, ktorý sledoval svoje ovečky z helikoptéry. Keď raz na chodník vošli, nesmeli z neho totiž zísť.
Zákaz fajčenia a hotel pre seba
Keď pán prezident, ktorý sa v roku 1991 vyhlásil za doživotného vládcu, dostal infarkt, lekári mu povedali, že to má z cigariet. Vzápätí zakázal obyvateľstvu v mestách fajčiť. Ak si teda chcú zabafkať, musia ísť mimo. Za tabuľkou s názvom mesta nájdete obyvateľov, ako ťahajú jednu za druhou. Aj my sme pred vstupom do mesta Mary na chvíľu zastavili. Kým si šofér a sprievodca plnili svoje vysmädnuté pľúca nikotínom, rozprávali mi o kolónii pre tučniaky, ktorú chcel Tukmenbaši v hlavnom meste postaviť. V púštnej krajine, kde teplota v lete vystúpi až na vražedných 56 stupňov!
Videli ste už múzeum pšenice? Na vrchole múzea je desaťmetrový zlatý klas. Historické múzeum má veľkosť nového Slovenského národného divadla. I keď sa v ňom dozviete len to, že celý svet pochádza z Turkménska. Náš hotel je na hlavnej triede, i keď som cestou doň napočítal cez 35 mramorových ubytovacích kapacít. Len neviem kto v nich býva. Odpoveď dostávam na recepcii, kde mi je oznámené, že konkrétne v mojom hoteli som sám a za tridsať minút odídu aj zamestnanci. Hotel len a len pre seba! Prechádzam sa po voľných izbách, kuchyni a nechápem!
Namiesto biblie Ruhnama
Aby toho nebolo dosť, bývalý prezident Turkmenbaši napísal veľké dielo. Ruhnamu. Už vyšiel aj druhý zväzok. Čo to je? Kniha, ktorá hovorí o tom, ako vzniklo Turkménsko a pojednáva o živote a diele otca národa. Skvost natoľko vzácny, že ho ešte donedávna museli všetci Turkménci ovládať naspamäť a v roku 2005 ju dokonca vystrelili z Bajkonuru do vesmíru. Keď Turkménci robili vodičské skúšky, ani tak nezáležalo na tom, či vedia šoférovať, hlavne, aby bez chyby citovali pasáže z Ruhnamy. Kniha bola preložená do všetkých jazykov sveta a má svoj pomník. Pomník v tvare knihy, ktorý sa každý deň otvára a plechový hlas prednesie časť božských slov. Turkmenbaši je aj tri roky po smrti všade. Na bankovkách, v televízii, na uliciach, v mysliach ľudí. Miestni vedia, že bol blázon, čistý blázon, ale dal im niečo, čo iné národy nemajú. Úžasný sociálny systém.
Kaviár a rozprávky
Turkménsko má nielen morbídne zlaté sochy, ale aj zaujímavosti, ktoré mu závidí celý svet. Napríklad koberce. Pred piatimi rokmi som si kúpil jeden za 250 amerických dolárov. Na Slovensku mi ho ocenili na takmer 750-tisíc korún. Kde bývam vám nepoviem, ale prezradím, že tieto koberce patria medzi viac cenené ako tie perzské. Sú vlnené a všetky sú ručne tkané. Odkedy do krajiny začalo prúdiť viac turistov, ich cena išla mierne hore. Alebo pravý kaviár. Zabudnite na ten, čo sa predáva u nás. V Turkménsku je ten najkvalitnejší a za babku. Takmer štvrť kila za päť dolárov. Tento kaviár je z belugy, ktorá je chránená a je zakázané ju do Európy dovážať. Tam sa je na kilá a zapíja vodkou. Hádajte, ako sa volá? Turkmnebaši.
V strede krajiny sa nachádza historický skvost. Merv, v ktorom vznikli rozprávky Tisíc a jednej noci, kde Šeherezáda rozprávala príbeh za príbehom. Žiadne ploty, žiadne zátarasy, na ploche 100 kilometrov štvorcových sa môžete pohybovať bez obmedzení. Raz som odtiaľ priniesol domov kúsok črepiny. Keď som ho ukázal archeológom, nosili ju ako svätosť oltárnu a pýtali sa, kde som to ukradol. Nikde. Také veci sa tam voľne povaľujú.
Miestny trh je jeden z mála, ktorý prežil stáročia. Videl som trhy v Kasgare, Sanaa či Damasku, ale toto je exotika nad exotikou. Hlavne zvierací trh. Organizácia na ochranu zvierat by bila na poplach. Videli ste nakladať ťavu žeriavom alebo dávať kozy do úložného priestoru starej lady? Na trhu dostanete všetko od výmyslu sveta. Skúšal som zjednať ťavu. Začali sme na 350 USD a skončili na 52 dolároch. Obchodník mi ako bonus prihodil mladú ťavu a dve kozy. Nevedel pochopiť, prečo by bol problém dostať to zviera na Slovensko. Ale prečo by som ju ťahal k nám? Veď v Turkménsku je najviac voľne žijúcich tiav na svete. A večer je zakázané jazdiť po diaľniciach, lebo zatiaľ nevymysleli, ako im všetkým dať reflexnú vestu…
Ak by ste chceli s nami objavovať Uzbekistan a jeho mestá, poďte s nami na zájazd
O Hodvábnej ceste, ktorú som prešiel, som napísal knihu OKOLO SVETA 2
Autor
Čítať viac článkov