Z južného Afganistanu sme zamierili do tretieho najväčšieho mesta krajiny, ktoré patrí medzi najkrajšie, čo sa týka historických stavieb. Neraz sa mi dostala do rúk historická knižka, v ktorej sa cestovatelia pred niekoľkými stáročiami rozplývali nad krásou mesta. Dalo by sa povedať, že v rámci Strednej Ázie patril Herat k tomu najkrajšiemu, čo ste tu mohli nájsť. Historické hlinené mesto, v ktorého strede tróni monumentálna pevnosť z čias Alexandra Macedónskeho, veľká a slávna mešita, alebo hrobky básnikov… Jeden klenot za druhým. A dnes? Herat je stále krásny, ale veľmi výrazne sa na ňom podpísala 40-ročná vojna a kobercové bombardovanie z lietadiel Sovietskeho zväzu. Budovy sú rozpadnuté a hlinené historické centrum je nenávratne zničené. Och, Herat, svet na teba zabudol a asi už nikdy nezískaš svoju pôvodnú krásu. Aj keby sme ho hneď teraz opravili, už to nebude ono.
Návšteva miestneho starostu
Pri príchode do mesta sme museli získať povolenie na vstup od starostu, ktorého tam dosadil Taliban. Dnes ideme na úrad, lebo nás chcú vidieť. Nedbám a som celkom rád, že nemusím sedieť v ubytovni. Keby som však vedel, čo nás zasa čaká, radšej by som bol niekde zalezený a pil zelený čaj.
Uvedený starosta cítil nesmiernu potrebu urobiť nám politickú prednášku o momentálnej situácii v krajine. Prvých desať minút som to ako-tak vydržal, ale keď začal rozprávať, akí sú tam všetci obyvatelia šťastní a že všetci súhlasia s miestnymi zákonmi, mal som sto chutí vstať a odísť z vyligotanej miestnosti. Celá jeho rétorika znela ako reč československého prokurátora Josefa Urválka, ktorý súdil doktorku Miladu Horákovú. Neviem, prečo som sa až teraz tak nahneval. Možno to všetko na mňa doľahlo a už pretiekol pohár trpezlivosti. Každé jeho slovo ma nasralo. Mal som čo robiť, aby som neodišiel. Za jeho úsmevom bola neuveriteľná vypočítavosť. Sedel si tam v koženom kresle, dal si na seba vanúť klimatizáciu a so zdvihnutým prstom nám kázal. On ani nechcel diskutovať, skôr nám prikazoval, čo si máme myslieť a vidieť. „Ľud miluje Taliban. Ženy súhlasia s daným údelom. Taliban vie, čo robí.“
Napokon sa spýtal, či s nami môže spraviť rozhovor miestna televízia. Dôrazne som odmietol a vyhovoril som sa, že mi to viera nedovoľuje. Nechcel som byť súčasťou miestnej propagandy, ktorá by znásilnila moje presvedčenie. On bol smutný, ale mne to neprekážalo. Moju tvár do stupídnej reklamy nedostane!
Smer trh
Toto mesto som navštívil päťkrát a videl som, ako sa mi stráca pred očami. Každý rok zanikne alebo sa zrúti časť historickej budovy, domu, mešity… Oči ma bolia, moje srdce a duša skučí a nevie sa zmieriť s tou situáciou. Ak raz budem mať deti, nikdy už neuvidia tú krásu a budú im musieť stačiť len moje slová a opisy. Ten pocit, keď sa prejdeš hlavným bazárom a dáš sa unášať vôňou korenia, ktoré sa tu stále predáva… Vedeli ste, že tu dostanete najlepší šafran na svete? Herat vedie pomyselný súboj o najlepší šafran s neďalekým iránskym Mašadom. Miestni predavači vám hneď vysvetlia, prečo je tento lepší. „Len ovoňaj a pozri, aký je krvavočervený!“ osloví ma neznámy predavač. Zavriem oči a dám sa unášať vôňou silného krvavočerveného šafranu. Až tu zistíte, že to, čo sa predáva u nás, je len smiešna napodobenina. Alebo sa dáte zlákať sušeným ovocím? Vraj najlepšie sú sušené marhule. Len ochutnajte a obchodník si vás už získal.
Každá moja návšteva sa musí začať práve tu na miestnom bazári, ktorý nájdete v blízkosti centra mesta. Nie, nepredstavujme si naše čínske bazáre; nechajme naše zaužívané predstavy doma a vydajme sa na miesto, kde sa obchoduje už dvetisíc rokov. Na Hodvábnej ceste sa tu zastavovali dávne karavány a predávali všetko možné. Aj dnes je trh rozdelený podľa prastarých zaužívaných pravidiel. Mäsiari, ovocinári, predavači zeleniny, ryže, orieškov… Každý produkt má presne vymedzený priestor, nestane sa, že sa ovocie pomieša s mäsom. Dokážem sa tu hodiny túlať, ochutnávať, rozprávať sa a nezáväzne sa stávať súčasťou tohto príjemného chaosu. Úprimne by som bol rád, keby sa tradícia trhov vrátila do našich slovenských miest. Dokedy však trh vydrží tu? Budovy ledva stoja a nie sú peniaze na opravu.
Nakoniec odchádzam do mešity, kde si vždy rád sadnem a započúvam sa do modlitby. Toto je jediné miesto v celom Afganistane, kde cítim pokoj, mier a pohodu. Akoby toto miesto všetky problémy sveta obchádzali. Sadnem si na chladný mramor, vystriem nohy a len tak sa pozerám. Ľudia sa modlia, muezín krásne spieva a slnko postupne zapadá. Všetok stres odchádza a ja sa pýtam sám seba, kam smeruje Afganistan.
Ďalšia vojna?
Podľa mnohých je Afganistan na prahu ďalšej zničujúcej vojny. Samotný Taliban je už rozhádaný a na východe krajiny pôsobí teroristická organizácia ISIS, ktorá vyhlasuje, že Taliban je príliš liberálny. Niektoré provincie, ktoré ovládajú tadžické kmene, sa nechcú zmieriť s vládou potláčajúcou základné ľudské práva. Ak sa opýtam miestnych, čo bude nasledovať, odpovedia len jedným slovom. Vojna.
Je to také suché konštatovanie. To slovo sa tu vyslovuje štyridsať rokov. Skôr by asi domácich prekvapilo, keby niekto povedal mier. Mier? Toľkokrát ho ľudia chceli, privoňali si, ale nezakúsili ho. Akoby si ho nevedeli predstaviť. Ako sa vlastne žije v mieri? My doma na Slovensku to vieme a mám pocit, že si to niekedy ani neuvedomujeme. Berieme to ako niečo prirodzené, o čo sa nemusíme starať. Len aby sme potom neboli prekvapení – rovnako, ako keď sme sa dozvedeli o vojne na Ukrajine.
Rád by som bol optimista, ale ani po piatej návšteve tejto krajiny som sa ním nestal. Skôr naopak. Krajina je stále rozhádaná, nemá poriadneho politického lídra, ktorý by sa preniesol cez malicherné náboženské, politické a národnostné pletky. Afganistan si to musí vyžrať.
Chcem sa tam vrátiť a ak sa bude dať, idem. Nebudem váhať, aj keď zasa dostanem takú paľbu emócií, ktorú nie vždy zvládnem.
Ako vyzerá provincia Helmand? Prečítajte si tu
Máte otázky na článok „Herat – najkrajšie mesto v Afganistane“? Dajte do komentu a rád odpoviem
Autor
Čítať viac článkov