1.časť – Severný ostrov
Rok 2014 sa chýlil ku koncu. Nikdy som nemala v láske jeseň, tobôž zimu. Vianočné sviatky už dávno stratili svoje čaro (deti sa osamostatnili ďaleko od nás), vnúčat nebolo. Bolo treba niečo vymyslieť, ako ten čas „v zdraví prežiť“.
A tu – na synovom facebooku som zaregistrovala výzvu:
„New Zealand – this Christmas & NY
Is anyone contemplating to visit NZ over this Christmas holidays? I am looking for a buddy to share the camper van with. Timing flexible, ideally 2 or 3 weeks sometime 20/12 – 5/1.“
A chrobák začal vŕtať.
Preňho to bola malina – žije a pracuje v Sydney. Na skok do NZ. Keď u nás je zima, oni majú leto.
Keďže istý čas sa mu na výzvu nik neprihlásil, pri jednom skype-rozhovore som mu zadala nevinnú otázku: „…a starú babu by si ako parťáka zobral?“ Odpovedal jedným slovom: „Poď.“ To bolo v nedeľu. V piatok som mala letenku s cieľom v Aucklande vyplatenú.
Prišiel deň D – 15. December.
Počas medzipristátia v Sydney pristúpil Marek, iniciátor a organizátor celej cesty.
Auckland nás privítal slniečkom striedaným letným dažďom. Z požičovne, z ktorej sme mali objednané auto na cestovanie po NZ, nás prišli vyzdvihnúť i na letisko. A ani nie o hodinu sme už sedeli v bielej Toyote, minivane, čo bolo také útulné obytné autíčko pre 2 osoby s priestorom na spanie, s možným otvorom v streche.
Doma pred cestou som najviac riešila otázku spania a hygieny. Hneď pri prvom pohľade mi bolo jasné, že úplne zbytočne. So spaním je to lepšie ako boli najoptimistickejšie predstavy. Dostali sme i páperový paplón a podušky s obliečkami, základné vybavenie riadov, skladací stôl a dve stoličky. Súčasťou auta bol plynový varič, prenosná chladnička a minidres. No paráda.
Kým sme sa na prvú noc ubytovali v útulnom hotelíku (Kiwi International Hotel) v centre mesta, úplne sa rozpršalo. Ale ani to nás neodradilo od vychádzky. Veď chvíľami sa predralo i slniečko. Príjemne sa tu snúbi staré s novým.
Auckland je najväčšie novozélandské mesto ležiace medzi dvoma prístavmi. Jednou z najzaujímavejších pozoruhodností mesta je televízna veža (Sky Tower), ktorá sa pokladá za najvyššiu stavbu na južnej pologuli.
Hneď v úvodný deň pobytu nám počasie dokázalo, že informácie o počasí v bedekeroch sú pravdivé: podnebie je na NZ mierne, ale premenlivé. Jasný slnečný deň môže rýchlo prejsť do silného lejaku. Ráno nás privítalo opäť zamračené. Rozhodli sme sa navštíviť Mestské múzeum (Auckland Museum) a oboznámiť sa s dejinami a geografiou NZ najskôr teoreticky.
Z návršia Mount Eden, čo je vlastne jedna zo 48 vyhasnutých sopiek v meste a okolí a najvyšším bodom Aucklandu, bol krásny výhľad nielen do krátera, ale i na celé dolu ležiace mesto a okolité vulkány.
Opustili sme mesto a vydali smerom na polostrov Coromandel. Najskôr po jeho západnom pobreží a následne jeho stredom, z Tapu do Coroglenu, na východné pobrežie. Zaujímavosťou celého Severného ostrova boli i zvlnené kopce, viditeľné posuvy pôdy.
Bol to prejazd cez hory, divokou, takmer pralesovou prírodou. Veľká časť cesty ani nebola vyasfaltovaná, ale len spevnená. Občas sa vynorili odbočky, pri ktorých sa nachádzali poštové schránky. A vždy v ich okolí i kvety.
Keď sme prišli na križovatku s Tichomorskou pobrežnou diaľnicou – Pacific Coast Highwai, ktorá sa vinie divokým a romantickým východným pobrežím Severného ostrova NZ, pustili sme sa ešte kus na sever, do Whitiangy k Zátoke hojnost (Bay of Plenty). A tu sme započali i naše nocovania v kempoch. Hneď prvý nás oslovil svojou príjemnou atmosférou. Auto sme pristavili k drevenému stolu s lavičkami, Marek si postavil svoj motorkársky stan (je vášnivým cestovateľom na motorke, nuž má i špeciálny ministan pre jedného), hneď sme využili-vyskúšali i hygienické zariadenia so sprchami a kuchynku Zariadenie kempu nás milo prekvapilo, pričom často to, čo nás ešte len čakalo, bolo ešte ďaleko krajšie.
A ešte večer sme išli pozrieť to miesto, kde sa mal údajne vylodiť maorský objaviteľ Nového Zélandu, moreplavec Kupe. Išlo o náš prvý dotyk s Pacifikom. Bol riadne studený.
Prvá noc v aute bola veľmi príjemná, spadli zo mňa posledné zvyšky obáv z dobrodružnej cesty. Po raňajkách sme sa vydali pobrežnou diaľnicou na juh s odbočkou do neďalekej pobrežnej rezervácie, kde sa priamo pod jemným piesočným povrchom pláže Hot Water Beach nachádzajú horúce termálne pramene. Lopatou požičanou v miestnom obchodíku si tu ľudia za odlivu môžu vydlabať vlastnú prírodnú vaničku. Tak sme to skúšali aj my.
Vaničku vykopať tak, aby sa zaplnila teplou vodou sa nám síce nepodarilo, ale nezdar sme si vynahradili vŕtaním nohy do piesku pod vodou a veru chvíľami hrozilo i popálenie.
Pokračovali sme pobrežnou diaľnicou na juh a rozhodovali sa, kde sa z nej odpojíme do vnútrozemia. Mali sme naplánovaný smer popri jazere Rotorua. Noc sme však chceli stráviť ešte pri pobreží. Zakotvili sme v kempe v Papamoa Beach blízko pláže olemovanej z piesku vyrastajúcou riadne vysokou divokou trávou. A v kempe bola opäť perfektne vybavená kuchynka Večeru sme aj grilovali. Ráno som skoro vstala, aby som zachytila východ slnka nad oceánom, no veľa radosti som nemala – bolo pod mrakom a veľký vietor. V hmle sa týčila vyhasnutá sopka.
Opustili sme východné pobrežie a pustili sa do vnútrozemia Severného ostrova, do termálnej oblasti Rotorua. Čoskoro sme začali cítiť silný pach termálnych sírovodíkových plynov, výrazne pripomínajúcich pach smradľavých vajec i v našich Piešťanských kúpeľoch. Zastavili sme sa pri turistickej atrakcii Helľs Gate, kde sa dalo jednak vykúpať v teplej vode, ale nás hlavne zaujímali bublajúce jazierka a bažiny.
Na chodníkoch sa nachádzali tabuľky upozorňujúce, aby sa nechodilo mimo vyznačeného chodníka, či po jeho okraji, lebo by to znamenalo „cestu do pekla“ – zem bola na niektorých miestach ako škrupinka a voda všade vriaca.
Okrem silného zápachu nás zaujalo i množstvo polomov. A tých bolo po celej krajine neúrekom. Len dodnes som nepochopila, ako to množstvo dreva vyvážali, nikdy sme žiadne kamióny s drevom na cestách nestretli.
Blížiac sa k Taupo, najväčšiemu Novozélandskému jazeru, zastavili sme pri Huka Falls, kadiaľ preteká rieka Waikato cez mohutný skalnatý prah a vytvára pôsobivé vodopády krištáľovo priezračnej vody. Idúc popri jazere dali sme sa zlákať na odbočku vedúcu k autentickému zvyšku maorského sídliska.
Južne od jazera Taupo sa rozkladá Národný park Tongario. Na jeho mnohých miestach z povrchu uniká para a vyvierajú horúce pramene. Jeho súčasťou sú tri dominantné sopečné vrcholy, Maormi uctievané ako božstvá, ktoré nad nimi držia ochrannú ruku. Tu sme mali naplánovaný výstup na stále ešte činnú sopku, Mount Tongario, vrchol ktorej je známy prekrásnou scenériou jazierok. Večer sa však veľmi zatiahlo a hrozne rozpršalo i celú noc, neprestalo ani ráno. V turistickej agentúre zabezpečujúcej odvoz/dovoz turistov z bodu výstupovej cesty a z jej cieľa nás informovali, že pre veľmi nepriaznivé počasie autobus nevypravia. Ale ani táto správa nás od absolvovania 18,4 km dlhej túry neodradila. Nuž sme sa na štart Tongario Alpine Crossingu vybrali autom dúfajúc, že nejako sa z cieľa trasy späť k nemu dostaneme. Bol to risk, ale vyšiel. Ale nepredbiehajme.
Trasa začínala mierne, úplne nevinne. Chodník bol značený tyčami aj s označením pribúdajúcich kilometrov. Čo ma úplne dorazilo, boli aj v tejto oblasti vybudované eko-toalety, ktorým vôbec nič nechýbalo. Prišiel prudko stúpajúci úsek, kde boli vybudované schody a zdalo sa, že stúpame rovno do neba. Nedalo sa zistiť, bolo veľmi zlé počasie – zima, hmla, mrholenie. Po niekoľkých hodinách výstupu opäť začalo byť cítiť „pokazené vajcia“. Silný vietor sa nás snažil zhodiť z nôh. Našli sme si závetrie, že sa najeme a trochu si pred zostupom oddýchneme. Skaly boli úplne teplé. Oddýchli sme si a bolo nám ľúto, že jazierka neuvidíme. Ale predsa. Naša námaha nebola daromná. Ako v rozprávke sa odrazu hmla roztiahla, ukázalo sa modré nebo a slniečko a pred nami sa objavili jazierka – každé inej farby. Nestačili sme vytiahnuť aparáty, aby sme spravili fotky a opäť sa všetko zahalilo do hmly. Nesmútili sme dlho. Takto sa obraz pred nami otvoril aspoň trikrát. Bol to úchvatný zážitok. Stálo to za to. Výlet sa predsa vydaril. Aj v cieli trasy stál mikrobus a takmer 20 kilometrovú trasu k autu sme sa dostali bez problémov.
A stihli sme prísť do Ohakune, kde sme mali v tamojšej agentúre objednaný trojdňový splav rieky z Ohinepane do Pipiriki. Majiteľ agentúry nám dovolil zaparkovať u neho na dvore pri dome, u neho v kúpeľni sa umývať. V obývačke už mali vyzdobený stromček s množstvom balíčkov okolo neho. Bola to zvláštna symbióza – zelené Vianoce. Aspoň že z miesta nocľahu sme mali prekrásny výhľad na zasnežený Mount Ruapehu, najznámejší z už spomenutého triumvirátu sopečných hôr, stredisko zimných športov, kam v poslednom období chodia lyžovať i mnohí svetoví lyžiarski profesionáli. Posledná erupcia hory nebola ani tak dávno – v roku 1996. Zaplnili sme 6 umelohmotných sudov a príručný kufrík na elektroniku a ráno nastúpili spolu s dvoma nemeckými manželskými pármi do mikrobusu. Cesta trvala vyše hodinu, skoro 100 km, cez hory, k hornému toku Whanganui River. Po krátkej inštruktáži sme sa nalodili a sami sebe si dokazovali, že to zvládneme, hoci Marek takýto splav ešte neabsolvoval a ja som akurát párkrát splavovala pokojné dunajské ramená skôr ako ten „vezúci sa“.
V prvý deň sme mali prepádlovať 39,5 km. Nachádzali sme sa v národnom parku Whanganui National Park – príroda bola úchvatná. Plavili sme sa akoby v zelenom kaňone, všade okolo plno menších či väčších vodopádov. Bez akejkoľvek nehody sa nám podarilo včas doraziť k chate John Coull Hute, kde sme mali nocovať. Po večernej hygiene, lebo aj tu, v lone divokej prírody boli k dispozícii ekozariadenia sme sa uložili na drevené poschodové prične pre asi 24 nocľažníkov.
Na druhý deň bola rieka už pokojnejšia, prechádzali sme menej perejí, ale samotná príroda nás čím ďalej, tým viac uchvacovala. V jednom úseku sme zaparkovali a vydali sa asi 5 km pešo krovinatou bušou po brehu prítokovej rieky k „Mostu do nikam“ – Bridge to Nowhere – takmer sa strácajúcom v hustom okolitom poraste. Počas osídľovania bol postavený nad riekou, ale keďže správa cesty bola príliš nákladná, štát od nej odstúpil a ostal ako súčasť trasy pre turistov a cyklistov.
Po 27,5 km sme dopádlovali k turistickej chate Tieke Kainiga, pri ktorej stálo i typické maorské obydlie. Správcom chaty, tak ako i v prvom prípade, bol Maor a účastníkom splavu porozprával o živote a kultúre maorského obyvateľstva.
Tretí deň nás čakalo už „len“ 18 km, ale bolo v podstate najťažších, lebo rieka už bola pomalá a viac sme museli „makať“, aby sme sa hýbali. Napriek nášmu amatérstvu sme trojdňové dobrodružstvo zvládli bez problémov, dokonca sme zachránili jedno pádlo prevráteným vodákom. Aj keď nám to tiež občas hrozilo, vždy sme každú nebezpečne vyzerajúcu situáciu zvládli. Po návrate do východzieho mestečka, keďže bolo 24.12., sme zašli do miestnej reštiky a dali sme si symbolickú štedrovečernú večeru – vyprážanú rybu so zemiakmi. Ešte v ten večer sme dorazili na juhozápadné pobrežie ostrova.
V mestečku Wanganui, odkiaľ mnohí turisti podnikali výlet motorovým člnom už k spomínanému Mostu do nikam sme sa napojili na pobrežnú cestu a pár kilometroch sme našli v mape, že odbočení k pobrežiu v dedinke Koitiata sa nachádza kemp. Bol to taký minikemp v obci, akoby pozemok pôvodne určený na stavbu proste nebol ponechaný ladom. Ale nič mu nechýbalo – k dispozícii boli ako kuchynka, tak i hygienické zariadenia. Ako snáď každý suchozemci, tešili sme sa, že sme opäť blízko mora, takže sme sa hneď po ubytovaní vybrali k vode. Nielenže piesok bol takmer čierny, ale široký piesočný pás ešte pretínala riečka, i keď miestami takmer vyschnutá a bol plný drevonaplavenín. Z celého prostredia tam sme mali pocit, akoby sme boli kdesi na konci sveta. Na NZ bol sviatok, slávili Vianoce (25.12.).
Ráno sme sa odtiaľ vrátili na hlavnú pobrežnú cestu a asi po poldruha hodine sa zastavili v príjemnom mestečku Otaki. Tu sme navštívili sídlo prvej kresťanskej misie na NZ (1844) – St. Mary´s at Pukekaraka. Konštrukcia kostola a celého priestoru sú unikátne tým, že predstavujú symbiózu anglikánskej a maorskej kultúry. Na malom priestore sú tu kostol s prístavbou, koloniálny štýl fary, maorský štýl, jaskyňa s Máriou i krížová cesta a cintorín.
Bol druhý sviatok vianočný. Na pláži a pobrežnom parku nebolo veľa ľudí, ale čo nás prekvapilo, plavčíci službu mali. V známych červených čiapkach s bielym brmbolcom. Len čo sa zjavil čo len jeden kúpajúci sa vo vode, už bol na pláži a sledoval. Aj ja som sa tu po prvýkrát rozhodla vyskúšať more a veru len čo som sa pri blížila k vode, už bol plavčík v čiapke v strehu . Tu sme tiež objavili z naplavenín postavený nápis NEW ZEELAND a pred ním z mušlí rok 2015. A tak sme si spravili obrázky a mali vhodný novoročný pozdrav pre svojich známych. Keďže sa nám opäť rozpršalo, čoskoro sme sa vydali na cestu ďalej, až sme sa dostali na predmestie Wellingtonu, hlavného mesta NZ, konečnej zastávky nášho putovania po Severnom ostrove. Ubytovali sme sa pri moteli, ktorý mal špeciálne parkovisko s boxami pre karavany – a opäť s vynikajúco vybavenou kuchynkou, spoločenskou miestnosťou a hygienickými zariadeniami. Na druhý deň sme sa mali trajektom preplaviť na Južný ostrov. Centrum mesta bolo typické pre západné veľkomestá – prudká moderna vrátane mrakodrapov, avšak niečo pôsobivé z neho predsa len vyžarovalo. Nemohli sme vynechať návštevu Národného múzea Nového Zélandu, ktoré využíva perfektne prepracovanú interaktívnu technológiu, vďaka čomu sa stalo priekopníckym a je považované za jedinečnú turistickú atrakciu. Systém pohybovej simulácie tu návštevníka prenesie do pravekej novozélandskej krajiny, tak ako vyzerala v čase prvých objaviteľov, simulovane je znázornený sopečný výbuch a mnoho ďalších zaujímavostí. A pre našinca najzaujímavejším je fakt, že vstupné bolo nulové, resp. dobrovoľné.
Autor
Čítať viac článkov