Prechádzame sa po opustených uliciach, kde už nikto nechodí 29 rokov. „Keď 26. apríla nastal výbuch, ľudia vyšli von a sledovali, čo sa vlastne stalo. Nik ich neupozornil na to, že rádioaktivita je tak silná, že ich to môže zabiť. „Černobyľ – cesta v čase“ je nový článok na Travelistane
Keby boli aspoň upozornení, že nech zostanú doma, mnoho životov by bolo zachránených. A aká bola výška rádioaktivity? Ani vtedajšie meracie prístroje nemali stupnicu, ktorá by ukázala reálne hodnoty. Boli šialene vysoké.“ Rozrozprával sa náš sprievodca Igor, ktorý tu pôsobí ako sprievodca a má neustále na sebe pripnutý dozimeter, ktorý sleduje rádioaktivitu. ,,Počas prechádzky, prosím nevstupujte na pôdu. Je tam zvýšená rádioaktivita. Len po betóne“ Dostaneme pár dôležitých rád a môžeme vstúpiť na jedno z najbizarnejších miest na tomto svete. Mesto Pripiať bolo moderné socialistické mesto s počtom obyvateľov okolo 40 tisíc ľudí, kde priemerný vek bol okolo 28 rokov. Mesto malo všetko od obchodov, krásnych bytoviek až po športové areály. Práve do bývalej plavárne vstupujeme hneď na začiatku prehliadky na ktorú máme vyhradených presných 90 minút. Prázdny bazén so skokanským mostíkom, otvorené skrinky, kde ešte môžete vidieť plavecké potreby detí, ktoré museli miesto náhle opustiť. Hodiny už neukazujú plavecký čas, ale stena už sa postupne rozpadáva pod tiažou radiácie. ,,Budovy budú za pár rokov neprípustné. Radiácia je tak silná, že ani silný sovietsky betón jej nedokáže odolať.“ Igor neustále dopĺňa informácie. Parkety sa nám pod nohami rozpadávajú, len nápis na stene ,,Proletári všetkých krajín spojte sa“ stále odoláva tak isto ako busta večne živého Lenina. Čo ma najviac dostalo sú pohodené bábiky, ktorým neustále niečo chýba. Mesto malo veľa detí a tým pádom aj viac jaslí a škoľ. Práve do jednej školy máme povolenie vstúpiť. Len si to predstavte, že ste postavou v nejakom americkom filme v meste, kde už desaťročia nikto nežije a ste len vy sami. Otváram kabinety, zásuvky s poznámkovými blokmi, kde je ešte je vidno atrament ako sa školák učil písať správne azbuku. Chemický kabinet s pootvorenými fľaškami, skúmavky a hlavne hŕba kníh pohodených na podlahe.
Prejdem všetkými poschodiami, pootváram triedy od prvého do druhého stupňa. Tabule ešte majú stopy po kriede, na stoloch sú učebné pomôcky a dokonca vidím aj vypchaté zvieratá na hodinu prírodovedy. Najväčší nápor na naše nervy je však návšteva detských jaslí. Obrázková knižka o červenej čiapočke, ktorá je otvorená na strane, kde vlk naháňa červenú čiapočku. Som v miestnosti, kde deti mali svoj každodenný poobedňajší spánok. Postele už zničené, steny s tapetami už dotrhané, len jedna vec, ktorá sa ako tak drží, je socialistický nápis o svetlej budúcnosti. Ďalšia bábika, ktorá bola nechtiac opustená pri úteku z tohto miesta. Behajú mi zimomriavky po tele a pýtam sa, čo tu vlastne robím a či to celé vydržím. Už som videl rôzne hrôzostrašné miesta, ale toto je pre mňa najsilnejší pocit a možno viac ako návšteva koncentračného tábora v Osvienčime. Možno je to tým, že predmety, ktoré vidím sú mi známe z môjho detstva. Detské autíčka, vláčiky, ale hlavne tie bábiky, ktorým stále niečo chýba z ich umelohmotného tela. ,, Sovietske vedenie tajilo nielen pred svetom, ale aj pred vlastnými občanmi čo sa prihodilo“ Viete, ktorá krajina prvá odhalila radiáciu? Položil otázku náš sprievodca. Švédsko! Pol Európy zasiahol silný rádioaktívny mrak a veľa životov by bolo zachránených, keby sa ľudia aspoň na schovali do svojich bytoviek. V neďalekom Kyjeve ešte na prvého mája poslali ľudí oslavovať sviatok práce a zatiaľ, čo v rukách držali budovateľské heslá, padala na nich rádioaktivita.
Ďalšou súčasťou prehliadky je klasická bytovka. Idem na 4. poschodie po neosvetlenej chodbe. Nemusím odomykať dvere, len posunúť dvere. Na podlahe špinavý koberec s párom topánok. V kuchyni je na linke odložený riad na ktorom už je 29 ročná špina. Poháre, riady, utierky…Všetko je tu tak ako to opustil ich majiteľ. ,,Ľudia mali na vysťahovanie 3 hodiny. Bolo im oznámené z minúty na minútu, aby si zobrali len to najnutnejšie a so sľubom, že sa onedlho vrátia. Nik im nepovedal, čo sa stalo a ľudia verili vedeniu.“ V šatníku je kabát na zimu, obliečky na posteľ, ale aj kryštál na vodku. Kedy sa tu vlastne naposledy pripíjalo? Sovietsky televízor, rádio, proste všetky vymoženosti sovietskeho obdobia. Celé mi to príde ako keby som sa sám potuloval po opustenej Petržalke, kde už v strede mesta rastie tráva, stromy, kríky. Hlavné námestie s veľkolepou budovou, kde sídlila neotrasiteľná komunistická strana. Ešte stále je tu biely nápis na červenom poli ,,Víťazný október“ Budova je ako jediná uzavretá aj pred turistami. Ešte asi ukrýva nejedno tajomstvo a ani naše psie pohľady neobmäkčia nášho sprievodcu napriek tomu, že to tu nik nestráži. Veď čo by chcel návštevník ukradnúť? Rádioaktívne veci? Hračky či nábytok? Neotvorené fľaše s vínom v blízkom obchodíku, ktorý stále nesie hrdý názov Magazín? Alebo konzervy s kvalitným mäsom z 80. rokov? Len si to predstavte. Všetko je to tu otvorené a opustené.
Pohľadom zamierim na hotel. Prázdna recepcia a kľúčiky len tak položené na stole. Idem do izby 203 alebo si zoberiem tú izbu s výhľadom na kosák a kladivo? Kuchyňa a rozhádzané vidličky, lyžičky a rozbité poháre. Umelohmotné tácky a na nich obedné menu z 26. apríla 1986. Hovädzie mäso zo zemiakmi a k tomu čerešňový kompót. Kde si môžem objednať? Zakričím nahlas „čašník“ a odpoveďou je mi moja vlastná ozvena. Opustené detské ihrisko s ruským kolesom, húsenkovou dráhou či elektro autá zarastené machom. V rukách držíme dozimetre a máme oči nalepené na displeji, kde skáču čísla. Čím sme však bližšie k samotnému reaktoru, tým sú čísla vyššie a vyššie. Už sa nevieme dočkať, kedy uvidíme hlavného vinníka celej tragédie. Bizarné želanie v bizarnom meste duchov. Púšťajú nás k jadrovému bloku na vzdialenosť cca 400 metrov. Displej ukazuje hodnoty, ktoré už sú na hranici. Nikto sa tu dlho nesmie zdržovať a ani robotníci, ktorí stavajú nový kryt nad reaktorom, ktorý kompletne financuje Európska únia. Ten starý pôvodný je už tesne pred rozpadom. Radiácia je tam stále tak silná, že sa betónový sarkofág začal postupne rozpadať. Celý deň sme sa túlame po mieste, ktoré pred 29 rokmi rozsievali smrť. Nebolo opustené len mesto Pripiať či Černobyľ, ale ďalších niekoľko desiatok dedín.
Dnes máme príležitosť navštíviť aj jeden z najväčších radarov na svete na ktoré sme dostali povolenie a nejedna konšpiračná teória hovorí, že jeden atómový reaktor bol výlučne na toto obrovské monštrum, ktoré leží neďaleko od Černobyľu. Nazývajú ho ,,Ďateľ“ a mal svojich ďalších dvoch bratov v Sovietskom zväze. ,,Do rozpadu Sovietskeho zväzu to bol jeden z najväčších utajovaných projektov na svete. Mal na starosti zachytiť každú vystrelenú raketu na Sovietsky zväz“ Bol radar úspešný? Síce zachytil všetko, ale nevedel sa presne zamerať na konkrétny cieľ. Len si predstavte 750 metrov dlhý a 150 metrov vysoký radar. Po hrdzavom rebríku sa driapeme hore, aby sme mohli vidieť Černobyľ z vrchu. Už len ten pocit, že ste na radare, ktorý bol jeden z najväčších projektov, vám dáva pridanú hodnotu. Výhľad máme nielen na atómovú elektráreň, ale aj na pozostatky veľkého lesného požiaru, ktorý tu bol prednedávnom a pohltil obrovskú časť lesa.
Náš výlet speje k záveru a musíme prejsť kontrolou na radiáciu. Všetko berieme z minibusu a pracovník prejde dozimetrom či máme povolenú radiáciu. ,,Väčšiu dávku radiácie v dnešnom období dostanete v lietadle pri 8 hodinovom lete ako pri tejto nevinnej návšteve“ Snaží sa nás povzbudiť usmiaty vojak. Každému zasvieti zelené svetlo na znak nízkej hodnote a sme vonku za ostnatými drôtmi. Pred nami už je len 2 hodinová cesta do hlavného mesta Ukrajiny.
Dostať sa do Černobyľu je veľmi jednoduché. Je niekoľko cestoviek v Kyjeve, ktoré robia výlety na deň či dva od 60 USD. Viac info tu.
Ak máš otázky na článok „Černobyľ – cesta v čase“ daj do komentu
Autor
Čítať viac článkov