Ten začiatok príbehu asi poznáte. Po skončení expedície cez Beringovu úžinu som sa rozhodol, že obdobie koronavírusu prečkám spolu so svojou priateľkou v Kambodži. Anka už mesiac cestovala po Ázii a keďže nás domov nič neťahalo, rozhodli sme sa to celé prečkať v krajine, ktorá mala veľmi nízke čísla nakazených. Prvý mesiac sme prečkali na ostrove Koh Rong Sanloem, ktorý bol takmer opustený a teda možnosť nákazy minimálna. Po mesiaci, keď sa všetky opatrenia uvoľnili, sme začali cestovať po krajine a navštívili miesta, na ktoré sme pri predchádzajúcich cestách nemali vôbec čas.
Avšak tento článok nebude o cestovaní, ale ako som celú situáciu vnímal, čo mi tri mesiace v Kambodži dali či vzali. Je to také zamyslenie, čo s nami táto situácia narobila.
Nemali ste niekedy sen, že by ste chceli zažiť scénu ako z nejakého hollywoodskeho filmu, kde by mesto, dedina, ostrov či oblasť bola úplne opustená? Že nemusíte ísť mesiac nikde von a len ste doma? No a tá situácia prišla. Naraz a neočakávane. Zastihla nás nepripravených napriek tomu, že nejeden z nás po tom túžil. Ten, kto bol doma na Slovensku sa možno prvé dni tešil, že má home office. Ale po týždni nevedel, čo so sebou. Niekto nevedel narábať s časom, niekto sa nevedel zabaviť, niekomu chýbal pohyb. Takmer každému niečo chýbalo z toho každodenného stereotypu, ktorý sme dovtedy zažívali a sem tam naňho nadávali. Boli sme aj v šoku.
Keď som dal prvé fotografie z opustenej pláže s bielym pieskom niekde v Kambodži, niekto napísal, aká je to krásna karanténa a že to je sen. Neskutočný sen. Lenže aj ľudia, ktorí boli tu v Kambodži zažívali niečo podobné ako ľudia zavretí doma v Európe. Prvé dva týždne si nejeden cestovateľ hladkal ego ako celú situáciu zvládol. Niekto si dokonca myslel, že je to o šikovnosti a vďaka nejakému lepšiemu cestovateľskému IQ. Lenže po dvoch týždňoch, keď už na ostrove videli všetko, pivo chutilo stále rovnako a nevideli nové tváre, začali sa nudiť. Radšej sedeli s nohami v piesku a ťukali si do mobilov. Nevedeli si nájsť inú formu zábavy. Rezignovali ako nejeden Európan doma.
Niekedy mám pocit, že sme väzňami svojich zážitkov. Každý deň chceme mať neuveriteľný zážitok. Každá minúta musí byť výbuch emócii. A zrazu to nie je a sme v depresii. Keď som pozeral na miestnych, tak v takom šoku neboli. Len uzavreli svoje obchodíky, pozvali širokú rodinu a začali si užívať rodinné chvíľe so svojimi najbližšími. Preto, keď som čítal v slovenských denníkoch, že stúpol počet domáceho násilia aj vďaka tomu, že niekto nevie vystáť svojich blízkych, bol som smutný.
Možno to Ázia berie ináč aj preto, že tu sa každé desťročie premelie nejaká zloba. Nemusí to byť vírus, ale aj prevrat ako v Thajsku, vojenský konflikt v Barme, alebo… Miestni vedia, že kým nie je hladomor alebo vojna, o nič v zásade nejde. My sme v našich životoch nemuseli zažiť hlad a vojnu. Preto mi prišlo niekedy až zvrhlé, keď sa niekde ozývali hlasy, že ten stav čo máme doma je horší ako vojna. Bomby nám proste na hlavy nepadali.
Ázia bez nás neprežije
Tu v Kambodži si nejeden cestovateľ myslel, že celá korona skončí do mesiaca. ,,Títo žijú z nás a musia sa otvoriť, lebo umrú.“ Povedal jeden Španiel na pláži. Podobné hlasy sa ozývali aj doma na Slovensku. ,,Ich ekonomika je závislá na nás. Musia sa otvoriť, lebo umrú hladom.“ Zaznel nejeden hlas v internetovej diskusii. Napriek tomu, že verejne vyhlasujeme, ako nám je proti srsti koloniálne myslenie a nadraďovanie sa, nejeden z nás vystupoval ako koloniálny člen britského impéria, že bez európskej civilizácie tu nikto neprežije.
Nuž, tento kontinent nežije život pre turistov. Aj keď turizmus predstavuje vysoký podiel v štátnom rozpočte, miestni sa z toho nezbláznia. A keď sme pri tom. Európski turisti už dávno nie sú tí, čo míňajú najviac. Keď už je miestnym smutno za príjmom, tak ten smútok je za Číňanmi, ktorí míňajú omnoho viac ako európski cestovatelia. Teraz pomlčím o tom, čo si kto o Číňanoch myslí, ale obyvatelia krajiny draka nechajú viac dolárov ako my. Takže myslieť si, že bez nás neprežijú je mylné. My nemáme punc finančných záchrancov.
Niekto teraz bude argumentovať, prečo nás potom tak ,,okrádajú“ v hocičom, čo si chcem kúpiť, keď je im jedno, či prídeme alebo nie. Nuž to, čo my považujeme za okrádanie, to miestni považujú za zjednávanie. Miestny sa bude rovnako snažiť prekabátiť Thajca či Číňana alebo Vietnamca. Neberme to zas tak úzkoprso, že len nás. Ako sme zvyknutí, že v moslimskom svete sa zjednáva, tak aj tu. Je to hra. Mňa tá hra tiež niekedy nebaví a chcel by som jasné pravdilá, ale nie som doma, ale v Ázii.
Práve tie 3 mesiace v jednej krajine ma prinútili vnímať situáciu inak. Pozrieť sa na to aj ich očami. Nevravím, že oni majú vo všetkom pravdu, ale aspoň porozmýšľať nad ich pohľadom.
Mne sa v Ázii páči, že sa vedia dať do stavu čakania a nie silou mocou tlačiť na pílu. V niečom je to dobré a v niečom zlé. Mesiace v Kambodži ma zas posunuli ďalej, napriek tomu, že som mal byť už niekde vo vlaku na trase Irkutsk – Chabarovsk.
Rozhovor s Čechom Alešom, ktorý žije v Kambodži už dva roky a jeho pohľad na vec.
Autor
Čítať viac článkov