Martina Rúčková je milovníkom Talianska, kde chodí pravidelne so svojim manželom objavovať nielen známe, ale menej známe zákutia tejto fascinujúcej krajiny. Spolu s Martinou vám budeme pravidelne prinášať zaujímavé cestopisy s postrehmi z Talianska.
V priebehu posledných pár rokov sme s manželom navštívili Taliansko mnohokrát, vždy za iným súborom pamiatok zapísaných na zozname svetového kultúrneho dedičstva, no popri nich sme toho objavili omnoho viac.
Výlet do Apúlie a Basilicaty sme stihli ešte začiatkom februára tohto roku, keď o koronavíruse v tejto časti Talianska prakticky nechyrovali. Bola to klasická víkendová otočka: let do Bari s prestupom v Ríme v piatok večer a naspäť v nedeľu večer. V Ríme na letisku sme videli malú kuriozitu a zároveň smutnú predzvesť toho, ako sa situácia s koronavírusom rozvinie: niekoľko Talianov malo chirurgické rúška, no v momente, keď sa stretli so svojimi známymi, si ich dali dole, aby sa mohli vybozkávať. Nuž, Taliansko.
Kvôli meškajúcemu prípojnému letu sme na letisko v Bari, pomenované po pápežovi Jánovi Pavlovi II. – Letisko Karola Wojtylu – dorazili o poznanie neskôr, než sme plánovali a preto sme nemali možnosť vyskúšať jeho legendárny nočný život. Za to sme si privstali, vzali ruksaky na chrbát a vybrali sa popozerať historické centrum. Mesto založil jeden z gréckych kmeňov, v stredoveku bol významným prístavom spojeným okrem iného aj s obchodom so slovanskými otrokmi. Dvadsať rokov bolo hlavným mestom Barijského emirátu, potom bolo oslobodené. Podobne ako na Sicílii, aj tu vidno zmiešaný normanský a byzantský vplyv v architektúre, najmä tej sakrálnej. Najvýznamnejšou pamiatkou je Bazilika svätého Mikuláša, postavená v rokoch 1089 až 1197. Pomenovaná je podľa svätca, ktorého relikvie sem priniesli z Mýrie a je to ten svätý Mikuláš, ktorý podľa slovenskej tradície obdarováva dobré deti sladkosťami na začiatku septembra. Zo svätého Mikuláša Mýrijského sa stal svätý Mikuláš Bárijský (ešte sa označuje ako svätý Mikuláš Divotvorný) a mesto začalo navštevovať čoraz viac pútnikov. Mimochodom, jeho relikvie vraj ukradli miestni rybári po tom, čo sa Mýria dostala do rúk Saracénov a chceli ich pre seba aj Benátky. Nakoniec si však svätý Mikuláš vybral príjemné apúlijské Bari, kde je aj v zime priemerná denná teplota nad desiatimi stupňami Celzia.
K bazilike vedie cesta skrz spleť úzkych a kľukatých uličiek starého mesta. Niektoré sú tak úzke, že sa dajú prejsť len peši alebo na bicykli či skútri, autá nemajú šancu. V lete sú plné turistov, počas februárového sobotného rána ich veľa nebolo. Predavači ovocia a zeleniny si rozkladali svoje stánky a miestni akurát začínali deň tradičnou kávou „na stojáka“, čítajúc noviny. V areáli baziliky nás vítala socha svätého Mikuláša a malé prekvapenie: jej autorom je Zurab Cereteli, šéf ruskej akadémie výtvarných umení, autor sôch po celej Moskve. Na rozdiel od nich je tá v Bari je rozmermi prekvapujúco skromná. Svieti pri nej plaketa, že je to dar prezidenta Ruskej federácie obyvateľom mesta. Do Bari totiž každoročne smeruje mnoho pravoslávnych pútnikov, pre ktorých je svätý Mikuláš jedným z ich hlavných svätcov.
Bazilika sa na prvý pohľad sa zdala byť prázdnou, no v jej podzemí, kde sú relikvie uložené, práve skončila ranná omša. Podľa množstva šatiek na hlave sa jej zúčastnilo mnoho pravoslávnych veriacich, mnohí z nich hovorili po rusky. Pozreli sme si relikvie a tými istými spletitými uličkami sa vybrali nájsť taxík, ktorý nás odviezol na letisko, do požičovne áut, ktorú sme večer pred tým nestihli.
Castel del Monte: Záhadný zámok na kopci
Pár kilometrov po diaľnici a potom sme sa zasa začali krútiť provinčnými cestami. A potom ešte úzkejšími cestami vedúcimi miestnym Apúlijcom poza priedomky, až kým nezačala stúpať smerom do vrchu. To sme vedeli, že ideme správne, na vŕšku, kam sme to mali namierené, nás mal čakať zvláštny hrad.
Volá sa Castel del Monte, čo znamená hrad na kopci, aj keď historici sa dodnes sporia, na aké ciele vlastne slúžil, nakoľko mu chýbajú tradičné obranné prvky ako bašty či priekopa. Postavil ho v roku 1240 cisár Svätej rímskej ríše, hrdý potomok Vikingov, Frederik II. Frederika inšpirovala ranokresťanská a moslimská architektúra Svätej zeme, ktorú navštívil počas šiestej križiackej výpravy. Zámok je postavený v tvare osemuholníka s ôsmimi osemstennými vežami v každom cípe. Prečo zvolil práve takýto tvar? Nikto nevie. Pravdepodobne povedal svojmu architektovi: a skúsme to takto. Ďalšia z teórií vraví, že osemuholník symbolizoval kombináciu kruhu a štvorca: kruh ako božský princíp nekonečna a štvorec ako ľudský výtvor so štyrmi dokonalými rovnostrannými stenami.
Bohatú výzdobu zámku vybrakovali v 19. storočí a slúžila ako materiál pri stavbe obrieho paláca v Casserte neďaleko Neapolu (tiež UNESCO pamiatka a miesto, ktoré slúžilo ako kulisa kráľovského paláca na planéte Naboo v Hviezdnych vojnách, o tom inokedy). So zámkom sa spája mnoho templárskych legiend, všetko sú to však len mýty. V každom prípade vieme, že neplnil žiadnu strategickú ani obrannú funkciu. Zato mal veľmi dômyselný hydraulický systém, ktorý sa využíval pri splachovaní toaliet a vody z vaní: Frederik sa v tomto inšpiroval u Arabov, ktorí boli v období stredoveku svojim hygienickými návykmi pokrokoví.
Napriek tomu, že palác zvonku vyzerá majestátne, obíde sa veľmi rýchlo: nie je až taký vysoký, akým sa zdá byť. Má prízemie a jedno poschodie, do veží vedú schody, ktoré sú ale pre návštevníkov uzavreté. Absenciu vybavenia sa múzeum, ktoré ho prevádzkuje, snaží vynahradiť infopanelmi a dočasnými inštaláciami inšpirovanými arabskou architektúrou a umením. Vyvýšené okná vrhajú do priestorov krásne svetlo, je to miesto, ktoré sa mimoriadne dobre fotí. Okrem nás tam bol len jeden ďalší pár návštevníkov so sprievodcom, a tak sme si ho mohli nerušene užiť. V lete sa doň viete dostať jednodňovým výletom z Bari, dokonca aj prímestskou hromadnou dopravou, mimo sezóny ste odkázaný na vlastné auto, odvážnejší môžu skúsiť stopovať.
Truli v Alberobello
Do Alberobella som sa tešila napriek tomu, že mi bolo jasné, že je to jedna z najturistickejších pamiatok Apúlie. Domčeky, pripomínajúce obydlia šmolkov, sú postavené z kusov vápenca pozbieraného z okolitých polí, naskladaných do tvaru úľa so špicatým vrchom a omietnuté na bielo (okrem strechy, tú pri tom kamene držia svojou váhou). Vznikli kvôli komplikovanému stredovekému systému platenia léna vazalom, miestnym vikomtom, ktorý sa mu chcel vyhnúť: miestni obyvatelia mali zakázané použiť pri stavbe budov cement, aby neboli považované za „pevné budovy“ a v prípade daňovej kontroly ich vedeli na požiadanie rozložiť. Trulli (po taliansky množné číslo, singulár znie trullo) nie sú len výsadou Alberobella, nájdete ich v celej oblasti Doliny Itrii, voľne pohodené v poliach, či už samostatne alebo v zoskupeniach niekoľkých kusov.
Do Alberobella som sa tešila napriek tomu, že mi bolo jasné, že je to jedna z najturistickejších pamiatok Apúlie. Domčeky, pripomínajúce obydlia šmolkov, sú postavené z kusov vápenca pozbieraného z okolitých polí, naskladaných do tvaru úľa so špicatým vrchom a omietnuté na bielo (okrem strechy, tú pri tom kamene držia svojou váhou). Vznikli kvôli komplikovanému stredovekému systému platenia léna vazalom, miestnym vikomtom, ktorý sa mu chcel vyhnúť: miestni obyvatelia mali zakázané použiť pri stavbe budov cement, aby neboli považované za „pevné budovy“ a v prípade daňovej kontroly ich vedeli na požiadanie rozložiť. Trulli (po taliansky množné číslo, singulár znie trullo) nie sú len výsadou Alberobella, nájdete ich v celej oblasti Doliny Itrii, voľne pohodené v poliach, či už samostatne alebo v zoskupeniach niekoľkých kusov.
No v Alberobelle je ich jednoznačne najviac. Samotné mesto má vyše desaťtisíc obyvateľov a klasické predmestie s priemyselnou zónou spočiatku nevyzerá ako to, za čím sem chodí toľko turistov. Ale postupne sa pred vami začnú vynárať značky, ktoré vás smerujú k jeho historickej časti, občas sa vyskytne osamelé trullo, až miniete jedno, druhé, tretie záchytné parkovisko. Trulli sa zhlukujú v dvoch historických častiach mesta: Rione Monti a Aja Piccola. Niektoré z nich sú dvojposchodové (Trullo Sovrano), iné zdvojené ako siamské dvojičky (ako ich nazval môj muž, takzvané sútrullie). Dnes sa klaňajú turistickému euru. V čase našej návštevy sa turisti nadšene fotili pri srdiečkovej výzdobe ulíc – blížil sa sviatok svätého Valentína.
A čo robiť? Okrem prechádzania a obdivovania sa viete v niektorom z trullov ubytovať, inde najesť (vrele odporúčam Casa Nova il Ristorante zašitú v podzemí, ktorá bola v čase obeda nabitá do švíkov miestnymi Talianmi, čo je klasickou známkou kvality), ba dokonca si doprajte aj nejakú magnetku alebo miniatúru trulla – najlepšie je to v takom obchode so suvenírmi, ktorý vám za nákup pár blbostí umožní vyliezť si na ich strechu a odfotiť výhľad na sivé striešky domčekov. A potom nájsť niektorý z vínnych barov a vydegustovať znamenité vína Apúlie. Ak teda máte podobné šťastie ako ja na manžela – obetavého vodiča.
Nabudúce sa pozrieme do Matery vytesanej do skál a barokového centra mesta Lecce plného zaujímavých chrámov.
Ak máte otázky na článok ,,Zákutia Bari, tajomný Castel del Monte a šmolkovské Alberobello“, píšte do komentu a radi odpovieme.
Ako sa žije v Rusku? Prečítajte si rozhovor s Martinou Rúčkovou.
Autor
Čítať viac článkov